Napísali o drotárii, drotároch
V roku 1938 prišiel do novopostavenej modernej dlhopoľskej školy učiť mladý, dvadsaťdvaročný učiteľ, Karol Guleja, rodák z Vrútok. Už predtým spolupracoval s riaditeľom SNM v Martine, J. Gerykom. Upútal ho život tejto rázovitej obce. Začal si všímať život ľudí. Okrem iného, stretol tu viacerých zručných, svetaskúsených drotárov, ktorí poznali život iných štátov, ich problémy, ovládali i viac cudzích rečí a boli úspešnými podnikateľmi. Vincent Korček mal dielňu v Rusku – v Orenburgu, vyrábal výrobky pre armádu, jeho dielňu navštívil i ruský cár. Baričíkovci mali dielňu v Rumunsku, v Arade, mali už pokladničné knihy. Štefan Konárik mal dielňu vo Varšave, Jozef Dujčík – v Nemecku, v Osnabrücku, Pavel Forbak bol majstrom v Juhoslávii, Ján Puckala–Tulis – v Poľsku, v Gliwicach a rad ďalších.
Text rozhovoru so spisovateľom Vladimírom Ferkom, ktorý prinášame v plnom znení, vyšiel v Kysuckom kalendári 2002. Prináša rozhovor Vlada Hujíka s Vladimírom Ferkom. Vladimír Ferko koncom roka 2002 zomrel.
Spisovateľ Vladimír Ferko, z Veľkého Rovného, je v posledných desaťročiach na Slovensku najvýraznejšou osobnosťou v oblasti literatúry faktu. Napísal vyše tridsať vynikajúcich kníh, získal mnohé prestížne literárne i novinárske ceny doma, aj v zahraničí. Celý svoj novinársky život prežil v populárnom denníku Smena, kde patril medzi najvýznamnejších reportérov. Za tých vyše tridsať rokov napísal stovky reportáži a ďalších novinárskych žánrov. Spomenúť celé jeho dielo si vyžiadalo samostatnú knihu. Spomeniem aspoň niektoré knižné titulky z jeho knižnej tvorby: Tajfún je dobrý vietor, Láska po slovensky, Svetom moje, svetom, Ako divé husi a mnohé ďalšie. Veľa tvorivého úsilia venoval aj rodnému kraju, jeho časté reportérske cesty viedli aj na Kysuce. Ale o tom ďalších zaujímavostiach sa venujeme v nasledujúcom rozhovore.
Na návšteve u umeleckého drotára Ladislava Jurovatého
V nenápadnom domku Podunajských Biskupíc, ktoré tvoria jednu z mestských častí Bratislavy, žije umelec, akých je nielen na Slovensku, ale celkom iste i na celom svete, veľmi málo. Ľahko uhádnete, čo je dominantným materiálom v jeho tvorbe, už pri vstupe do haly, kde vás privíta 40 kilogramov vážiaca socha vodníka a všade rozložené či zavesené obrazy, misy a iné dekoračné predmety - z drôtu.
Ladislav Jurovatý (1951) je umelecký drotár, ktorý síce žije na dolniakoch, ale ako sa na pravého drotára patrí, jeho korene siahajú na Považie. Narodil sa v Bratislave, vyrastal v Lúkach pod Makytou a v Púchove, kam sa stále rád vracia. Je absolventom umeleckej priemyslovky v Kremnici - odbor šperk - a Pedagogickej fakulty v Trnave, kde vyštudoval výtvarnú výchovu a slovenčinu. Po pedagogickej činnosti sa rozhodol, že sa bude venovať len vlastnej umeleckej tvorbe.
"Talent, ale i lásku k tomuto materiálu som zdedil po otcovi (Ladislav, 78), ktorý je vynikajúcim umeleckým kováčom, známym aj v zahraničí. Rozumie sa i drôtu."
Drotárstvo je známe ako zamestnanie charakteristické pre obyvateľov severozápadného a severovýchodného Slovenska (Kysuce a Spiš). Ako potulné zamestnanie vzniklo v 18. storočí, pričom jedným z podnetov ku vzniku tohto špecificky slovenského remesla malo byť i používanie hlineného riadu v dedinských domácnostiach. Drotárstvo zaniklo po druhej svetovej vojne v dôsledku zvýšenej konkurencie priemyselnej výroby a v súvislosti so vznikom nových hraníc, ktoré obmedzili pohyb drotárov.
Zaniklo. Takmer.
