Text rozhovoru so spisovateľom Vladimírom Ferkom, ktorý prinášame v plnom znení, vyšiel v Kysuckom kalendári 2002. Prináša rozhovor Vlada Hujíka s Vladimírom Ferkom. Vladimír Ferko koncom roka 2002 zomrel.

Spisovateľ Vladimír Ferko, z Veľkého Rovného, je v posledných desaťročiach na Slovensku najvýraznejšou osobnosťou v oblasti literatúry faktu. Napísal vyše tridsať vynikajúcich kníh, získal mnohé prestížne literárne i novinárske ceny doma, aj v zahraničí. Celý svoj novinársky život prežil v populárnom denníku Smena, kde patril medzi najvýznamnejších reportérov. Za tých vyše tridsať rokov napísal stovky reportáži a ďalších novinárskych žánrov. Spomenúť celé jeho dielo si vyžiadalo samostatnú knihu. Spomeniem aspoň niektoré knižné titulky z jeho knižnej tvorby: Tajfún je dobrý vietor, Láska po slovensky, Svetom moje, svetom, Ako divé husi a mnohé ďalšie. Veľa tvorivého úsilia venoval aj rodnému kraju, jeho časté reportérske cesty viedli aj na Kysuce. Ale o tom ďalších zaujímavostiach sa venujeme v nasledujúcom rozhovore.

Sample Image* Nuž vitajte na stránkach nášho Kysuckého kalendára, ako vzácny hosť zo susednej dediny. Ako je to s vaším vzťahom ku Kysuciam?
Ďakujem za privítanie, ale dovoľte, aby som sa necítil ako hosť, keď som doma. Hrebeň Javorníkov síce vnímam ako geografickú hranicu Považia a Kysúc, nie však ako hranicu medzi ľuďmi. Moja rodná dedina obec Veľké Rovné je nielen v tesnom susedstve s Vysokou nad Kysucou, Turzovkou, ale i s hraničným Makovom, do ktorého sa vkliňuje osadou Šatina - podľa starších máp. Keď som do nej zašiel za babkou Kamasovou, rodenou Pičkárovou (pri písaní knihy o drotároch), čakalo ma prekvapenie - babka aj ostatné ženy sa nerozprávali "po kysucky", ale "po rovnánsky". V rannom detstve som Kysuce vnímal ako najbližšiu cudzinu, ktorá mi neskôr bezozvyšku splynula s Drotáriou. Pravdaže, krajina i s jej obyvateľmi.

* Kysuce ste viackrát navštívili, zostali vám v spomienkach z týchto návštev zaujímavé, prípadne humorné spomienky? Ak áno, aké?
Nie je celkom presné, že som Kysuce viackrát navštívil, ja som ich krížom-krážom prevandroval. Za drotármi som chodil z dediny do dediny. V Dlhej som objavil pamätníkov drotárskej tragédie, za Skalitým som spolu s príslušníkmi VB striehol na babky - pašeráčky, ktoré o žrdi preskakovali hraničný pooraný pás zeme, keď pašovali kvetnaté šatky z Poľska, ktoré boli módne na celých Kysuciach. Znova som celé Kysuce prešiel za zázračne uzdravenými zo Živčákovej, ani jedného som však nenašiel. Videl som, ako jeden ujko v Kysuci naberal vodu do demižóna a potom ju v Čadci na stanici šenkoval ako zázračný liek na všetko. V Korni som "ťažil" (do fľaštičky) červenkastú ropu z jediného prírodného výveru ropy v strednej Európe, vo viacerých školách som sa stretol na literárnych besedách so žiakmi. Osobne som poznal pána Hunčíka, drotára - továrnika z Vrchrieky, i chýrneho pašeráka Mateja Haľabicu z Oščadnice, od ktorého som si požičal jeden zo svojich pseudonymov. Mnohí Kysučania mi, ako hovoríme, ostali v trvalej spomienke, napríklad Janotovci, bratia Špaldoňovci a s viacerými som v trvalom priateľskom styku. Spomeniem publicistu a spisovateľa Jožka Dunajovca, umelcov veľkého formátu - Ondra Zimku a Mirka Cipára, ktorý pochádza zo Semeteša, z geografického stredu Drotárie.

*Chlapčenské roky ste prežili v rodnej "dzedzine", od roku 1950 žijete v Bratislave, kde ste pracovali aj s mnohými Kysučanmi. Nepretrhol trvalý pobyt v Bratislave vaše zväzky s rodným krajom a krajanmi?
Je pravda, že od roku 1950 žijem v Bratislave, ale detské a chlapčenské roky som strávil v Javorníkoch. Potom som vytrvalo vandroval po svete, ale najmä po Slovensku, inak by som ho nebol mohol obsiahnuť vo svojich knihách. Mnohých Kysučanov som poznal, všetky knihovníčky a skoro všetky učiteľky slovenčiny, s niektorými krajanmi - Kysučanmi som pracoval v redakcii Snema (Jozef Dunajovec z Nesluše, Dušan Mikolaj z Lodna, Mária Janoušová - Chňoupková z Kysuckého Nového Mesta). Nevnímal som a nevnímam ich apriori ako Kysučanov s nejakými extra odlišnými vlastnosťami, ale ako vynikajúcich ľudí, s ktorými mi vždy bolo dobre.

* Poznali ste osobne známeho spisovateľa, rodáka z Kysúc, Rudolfa Jašíka?
Rudolfa Jašíka som vari dva razy videl, raz na nejakom spisovateľskom zájazde sme sa chvíľu zhovárali, ale bližšie som ho nepoznal. Zdalo sa mi, že je to veľmi dobrý a skromný človek, ktorý dáva prednosť ústraniu pred výslním. Veľmi ma zaujali jeho dve diela - Na brehu priezračnej rieky a Povesť o bielych kameňoch.

* Aj z Kysúc chodilo po svete veľa dobrých drotárov. Aký je váš "pohľad" na týchto drotárov a na Kysuce vôbec?
Môj obraz o Kysuciach nie je len ružový. Aj medzi drotármi som tam našiel premnohých, ktorí nadovšetko milovali svoj rodný kraj, kedy mohli, sa doň vracali. Slávny Kysučan Martin Challan, ktorého storočnicu (12. novembra 1953) si pripomenul New York (Martin Challan Slovak Day) sa 26 ráz preplavil cez Atlantik, ale Imrich Dotčár, slávny Pán svetla zo Samary, ani raz neprišiel pozrieť rodný kraj, mamu, súrodencov, hoci mal za čo, veď bol svojho času najbohatším Slovákom. Generalizácia ani v tomto prípad nie je na mieste. A aj pokiaľ ide o tradície - sú dobré (a chvalabohu je ich väčšina) a sú aj zlé. Napríklad alkoholizmus. Napríklad súdne spory. Tie nehovoriac o "detskej láske" k rodičom, rodnému kraju, rodákom. Lásku a vďačnosť neprejavili Kysučania ani k svojmu učiteľovi, spisovateľovi Petrovi Jilemnickému - ktorí z tých, čo jeho sochu zrúcali, by vedeli rozumne odôvodniť taký barbarský čin? Aj na Kysuciach boli, sú a budú dobrí i onakí, múdri i hlúpi, vlastenci i janičiari, priam tak ako všade inde na Slovensku a šírom svete.

* O drotároch a "Drotárii" máte veľa dokumentačných materiálov. Prosil by som vás o niekoľko ukážok.
Drotári boli často prvými reprezentanti svojho národa v cudzine.
"Mali by sme si všimnúť slovenských drotárov v Rusku. Títo Slováci boli skutočne prvými priekopníkmi slovenského obchodu s Ruskom." A. V. Florovskij, ruskýhistorik
"Prvou skupinou slovenských prisťahovalcov v Amerike boli slovenskí drotári." Slovák, noviny amer. Slovákov 1976
"... klieštiky drotárov vykonali v tomto ohľade viac ako pero spisovateľov. V tunajších (varšavských) literárnych kruhov aspoň vedeli o jestvovaní slovenského národa iba to, čomu ich bodrí snovia z (Veľkého) Rovného naučili. jedno je potešiteľné, drotári nerobia nám nečesť, ani nekompromitujú svojimi dielami slovenské meno." Svetozár Hurban Vajanský, 1881
Tieto citáty ruského historika, amerických novín a nášho národovedca Vajanského potvrdzujú, že to naozaj bolo tak. napokon aj to, že drotári sa vo svete vyznačovali pracovitosťou, skromnosťou a statočnosťou. Inak by sa neboli prepracovali k hospodárskemu úspechu. Tých, ktorí sa "zbecárili", bolo mizivé percento.
Drotárstvo zaiste ovplyvnilo môj novinársky i literárny program už len tým, že sa mi stalo doživotnou témou.

*Drotári a drotárstvo vôbec, v Čechách i v Maďarsku považovali nebodaj za symbol biedy života na Slovensku. Aký je váš názor na túto skutočnosť?
Česko-maďarský mýtus o drotároch ako synonyme materiálnej psoty a kultúrnej biedy bol účelovo protislovenský. myslím, že bodkou za ním je filmový triptych Ako divé husi. Ešte pripomeniem vyše päťstostranový katalóg drotárskej firmy Hunčík-Krutošík z počiatku 20. storočia v Moskve. Taký veľký katalóg nemá o sto rokov neskôr ani jedna slovenská firma.

* Aj Kysuce dali svetu výrazné drotárske osobnosti?
Nerátal som drotárov podľa krajovej príslušnosti, v tomto zmysle som Drotáriu považoval za celok. Už som spomenul tých úspešnejších, ku ktorým môžem pridať desiatky ďalších. Jozefa Raška z Makova, Ondreja Ficeka z Olešnej, Jána Jaroša z Turzovky, Šimona Demetera zo Zákopčia, Vincenta Kašíka z z Korne, či Madaja Chrobíka, ktorý si v Petrohrade za dodávky pre ruskú armádu vyslúžil medailu Čierny orol. Nedá mi nepripomenúť drotára Janka Sagača z Vysokej nad Kysucou, nielen preto, že pol storočia prežil na vandrovkách, ale najmä, že sa na nich nezodral - štvrtý raz sa ženil na svoje storočné narodeniny. Nie je to bez zaujímavosti ani fakt, že drotáreň, ktorú v Amerike pradávno založil legendárny Martin Challan, existuje dodnes.

* No predsa nepovažujete drotárov z rodnej dediny za najlepších?
Cesty po svete i po Slovensku ma imunizovali voči takému obmedzenému dedinskému lokálpatriotizmu, ktorý by mi dovolil favorizovať svojich krajanov. Moje svedectvo o drotároch je objektívne.

* Ani vo svetovej literatúre sa neobjavil prípad, aby otec so synom napísali knihu, ako vy so synom, tiež spisovateľom, Andrejom. vydali ste knihu Ako divé husi. Ozaj, ako sa vám spolupracovalo, veď ide o pomerne veľký vekový rozdiel?
Prácu na knihe Ako divé husi so synom Andrejom vnímam ako tvorivú dominantu svojho života. Priam ma fascinovalo, ako Andrej obsiahol otcovskodedovskú tému, ako sa vžil do filozofie a myslenia drotárov. Neraz som sa v údive zastavil, keď jeho ostrý pohľad matematika objavil nový pohľad, novú zložku, ktoré mne unikali. Ako vysoké ocenenie našej otcovskosynovskej spolupráce sa mi javí postreh našich príbuzných, ktorí nevedeli rozlíšiť, čo som písal ja a čo Andrej. približne - ja som písal "dedinu", Andrej "mesto". Texty sme si vymieňali a až po spoločnom posúdení dostávali definitívny tvar.

* Spomínaná kniha bola sfilmovaná vo filme rovnakého názvu. Mienka čitateľov i televíznych divákov je taká, že vaša kniha je oveľa zrozumiteľnejšia, aj pútavejšia. Tiež ste toho istého názoru?
Drotársky triptych Ako divé husi preciťujem dvojmo. Pre mňa, autora monografie Svetom moje, svetom a spoluautora románu Ako divé husi, je primárny fakt, že film existuje. Dnes by už nevznikol. Film uchová obraz o drotárskej odysei, o mágii Drotárie, bosorku Bohiníčku i Perúnov oheň, obraz o tom, že naši predkovia sa odvážne vybrali do sveta, aby sa s ním junácky popasovali, aby vyviedli svoj rodný kraj z materiálnej i duchovnej biedy. Až v druhej rovine vidím nedôslednosti, nepresnosti, úlety či chyby, ktoré vznikali aj z presily faktografie. Dielo si vyžadovalo najmenej dvojnásobok rozsahu. kritika má síce vážne výhrady, ale popri nich registrujem i fakt, že veľa divákov film prijalo, nejeden s potešením. Žiaľ, aj do tohto filmu prenikla "politika", ktorá mu neprospela, ani pokiaľ ide o výsledný tvar, ani v ohlase naň. nenáhlim sa s konečným hodnotením, to urobí čas. Možno podobne ako v prípade Plickovho filmu Zem spieva. Podľa súdobej kritiky:
1. zobrazoval sviatočné Slovensko
2. zobrazoval biedu Slovenska
3. bol bezbožný
Navyše hospodársky prepadol. A dnes ho svorne považujeme za skvost.

* Zdá sa, že súčasná doba v mnohom pripomína dobu z Čias Drotárie. Dalo by sa to tak povedať? Ak áno, aké vidíte východisko k riešeniu a vyriešeniu základných problémov, medzi ktoré patrí napríklad nezamestnanosť, najmä na Kysuciach?
Na Slovensko sa vrátila nezamestnanosť. Pociťuje ju ťaživo celé severozápadné Slovensko, osobitne Kysuce. Zas hrozí vysťahovalectvo. Jednou z možností, ako túto staronovú kapitalistickú pohromu aspoň sčasti eliminovať, je tvorivé využitie drotárskeho dedičstva v rámci cezhraničnej spolupráce. Drotári nevytvorili len jedinečné remeslo, ale i svojrázny spôsob života. V Drotárii sa uchovali staré zvyky, obyčaje, mágia - to sú spolu s prírodnými danosťami zúročiteľné hodnoty v budovaní cestovného ruchu. Viem o aktivitách rôznych nadšencov na oboch stranách Javorníkov (Maríková - cestovný ruch, Veľké Rovné - Nové učené tovaryšstvo, Turzovka - Drotária, projekt 2001, Náučný chodník srdcom Drotárie). Títo aktivisti sú však rozptýlení. mali by sa spojiť a pracovať podľa nie čiastkového, ale komplexného projektu, ktorý by mal šancu získať na svoju realizáciu i prostriedky z európskych fondov (PHARE) a iné. V súlade s vytváraním Karpatského Euroregiónu. Do nových rokov tretieho tisícročia so starou drotárskou odvahou a vytrvalosťou.

Spisovateľ Vladimír Ferko je aj v súčasnosti tvorivo činný, hoci má 76 rokov (písané koncom roku 2001). Život sa aj k nemu postavil krutou skutočnosťou, keď musel prežiť a pretrpieť smrť svojho syna Jerguša, výborného novinára a spisovateľa. Proti takejto skutočnosti je každý bezmocný, aj otec s matkou. Nášmu "hosťovi" prajeme do ďalších krokov všetko najlepšie, predovšetkým hodne zdravia, šťastných chvíľ a tvorivej úspešnosti.

Za rozhovor poďakoval: Vlado Hujík

Kysucký kalendár 2002, vydal P.L.P. - T.K.K., 2001

---
spisovateľ Vladimír Ferko, stručný životopis
Narodil sa 10. augusta 1925 vo Veľkom Rovnom, okres Bytča, v remeselníckej rodine. Ľudovú a meštiansku školu navštevoval v rodisku. Zmaturoval roku 1954 na Gymnáziu v Bratislave, vysokoškolské štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave absolvoval roku 1958. V rokoch 1950-1965 bol redaktorom denníka Smena, zástupcom šéfredaktora, korešpondentom bulharského denníka Narodna mladež Sofia a gruzínskeho denníka Molodoj Leninec Tbilisi, v rokoch 1965-1969 vedúcim publicistického oddelenia týždenníka Predvoj, zástupcom šéfredaktora týždenníka Nové slovo, v rokoch 1969-1985 reportérom Smeny na nedeľu, priekopníkom literatúry faktu. Od roku 1985 bol v slobodnom povolaní. Zomrel v Bratislave 24. októbra 2002.