Na návšteve u umeleckého drotára Ladislava Jurovatého

V nenápadnom domku Podunajských Biskupíc, ktoré tvoria jednu z mestských častí Bratislavy, žije umelec, akých je nielen na Slovensku, ale celkom iste i na celom svete, veľmi málo. Ľahko uhádnete, čo je dominantným materiálom v jeho tvorbe, už pri vstupe do haly, kde vás privíta 40 kilogramov vážiaca socha vodníka a všade rozložené či zavesené obrazy, misy a iné dekoračné predmety - z drôtu.
Ladislav Jurovatý (1951) je umelecký drotár, ktorý síce žije na dolniakoch, ale ako sa na pravého drotára patrí, jeho korene siahajú na Považie. Narodil sa v Bratislave, vyrastal v Lúkach pod Makytou a v Púchove, kam sa stále rád vracia. Je absolventom umeleckej priemyslovky v Kremnici - odbor šperk - a Pedagogickej fakulty v Trnave, kde vyštudoval výtvarnú výchovu a slovenčinu. Po pedagogickej činnosti sa rozhodol, že sa bude venovať len vlastnej umeleckej tvorbe.
"Talent, ale i lásku k tomuto materiálu som zdedil po otcovi (Ladislav, 78), ktorý je vynikajúcim umeleckým kováčom, známym aj v zahraničí. Rozumie sa i drôtu."

Krása zrodená z bolesti
Hoci drotárstvo je so Slovenskom nerozlučne späté, pána Jurovatého mrzí, že sa o ňom stále málo vie - nehovoriac už o tom, ako nedostatočne sa využíva v našich interiéroch. Hovorí, že drôt ho "úplne dostal" a prácu s ním považuje viac za vášeň ako výhodnú obživu. Tvrdí, že mu trvalo 25 rokov, kým si mohol dovoliť povedať, že v drôte už dokáže urobiť čokoľvek. Je to ťažká práca. Chcem, aby mi ukázal svoje dlane, ale mozole som na nich nenašla.
"Moje ruky sú síce tenké, ale silné a od drôtu už vypracované," hovorí. "Často ma bolia a takmer stále sú dopichané a doškriabané. Pri práci to však nevnímam, jednoducho to k nej patrí. V rukaviciach sa robiť nedá, takže jedinou ochranou je dokonalé ovládanie technológie a používania krémov."
Pán Jurovatý pracuje s obyčajnými drôtmi z Hlohovca a Bohumína o hrúbke 1-3 mm. Ročne ich minie asi 80 kg. Okrem toho používa ešte šesťmilimetrový, tzv. viazací drôt. Kombinuje pritom čierny oceľový s pozinkovaným oceľovým,najmä kvôli farebnému kontrastu. Pán Jurovatý je asi prvým drotárom výtvarníkom, ktorý sa snaží kombinovať drôt s plechom.
Vodník do Starého Mesta?
Sochu vodníka, ktorý víta hostí v hale, by majster najradšej inštaloval niekde v historickom centre Bratislavy - napríklad ako strážcu bratislavskej vodnej priekopy, lebo je viazaná k starým bratislavským povestiam o bratislavských vodníkoch, ktorí boli označovaní za "dobrých".
Usadená v pohodlnom mäkkom kresle s pohárom domácej bazovice obzerám sa vôkol po dielach, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden interiér. "Drotár" medzitým hovorí o svojej práci.
"Používam špirálovú techniku, čo je v podstate rozklepaná a roztiahnutá špirála. Najprv si pripravím výtvarný návrh, nosnú konštrukciu a až v nej sa vyhrám s tvarom a kontrastom drôtov", vysvetľuje.
Škoda, že jedinou výstavnou sieňou Jurovatého prác sú iba priestory jeho vlastného domu. V zahraničí - vo Viedni, Budapešti, Varšave, Prahe, v Nemecku a inde vzbudzujú oveľa väčšiu pozornosť než doma.
Obaja Jurovatí boli jedinými drotármi, ktorí vystavovali na Svetovej prehliadke umeleckého kováčstva v Nemecku na II. Internationale Austellung Querschnitt - Metallgestaltung heute vo Fridrichshafene a Lindau.
Väčšina Jurovatého diel sa nachádza v súkromných zbierkach, niektoré vlastní Považské múzeum v Žiline. Na spomínanej výstave v Nemecku zaradili oboch Jurovatých medzi svetovú špičku umeleckých kováčov, resp. drotárov, lebo výstava bola zameraná na spojenie architektúry a kovu.
Slabé znalosti o vlastnej histórii
"V Nemecku je ocenením už len to, že vás na takúto výstavu vôbec vyberú - nemožno sa na ňu len tak prihlásiť. U nás záujem zo strany architektov o našu prácu prakticky neexistuje. Osobne som vyvinul obrovské úsilie nato, aby sa tento vzťah zmenil, aby výtvarníci teoretici, architekti a ďalší kompetentní prejavili o tento druh umenia väčší záujem. Mám pocit, že mnohí si pod týmto pojmom stále predstavujú len chudobného žobráka s krošňou, ktorý chodil dom od domu drôtovať hrnce. Kedysi takto naozaj začínali. V druhej polovici 18. storočia odišlo zo Slovenska do celého sveta tisíce ľudí a len v USA založili približne 40 dielní, kde pracovali s drôtom - a niektoré z nich existujú dodnes. Ale drotári s krošňami chodili len v prechodnom období hospodárskej krízy, ktorá vládla v mnohých krajinách a ľudia museli z niečoho žiť. Keby sme lepšie poznali históriu vlastného národa, zistili by sme, že slovenské drotárstvo nebolo žiadnou hanbou, ale hotovým malým hospodárskym zázrakom. Zo svojich ciest po svete sa títo ľudia vracali nielen s peniazmi, ale aj obohatení duchovne a kultúrne, čo sa prejavilo napríklad aj v miestnej architektúre našich regiónov. Ľudia by si mali povinne prečítať Ferkovu knihu Svetom moje, svetom a Gulejov Svet drotárov."
Prvé lastovičky záujmu ako by sa však už začali objavovať. Dôkazom toho je posledná práca Ladislava Jurovatého staršieho, ktorý pracuje na drôtenom oltári a lustri kombinovanom s kovom pre nový kostol v Potvoriciach. Riešili dokonca aj interiér banky v jednom gotickom objekte v Spišskej Novej Vsi, reprezentačné priestory na Bielej Skale, hoteli Javorina a inde.
Ignoranti svojej tradície
"Žiaľ, aj u novinárov zostáva naša práca nepovšimnutá, veď neprídu ani na vernisáž. Aký je rozdiel oproti zahraničiu! Vo Varšave, užasnutí nad drotárskym fenoménom - natáčali našu výstavu tri televízie a reportáže o nej sa objavili v celej rade periodík. Podobne to bolo v českom Tábore, poznajú nás aj v USA. Pred časom ma pozvali do Fínska, ale pretože som žiadnu finančnú podporu od nikoho nedostal, nemohol som ísť - veď len letenka stojí 29 tisíc korún. Dostávam aj listy a pozvánky z Londýna, Bruselu, Paríža, čo je zrejme už v súvislosti s našim budúcim vstupom do EÚ. Ak si niekto myslí, že nás chce EÚ len zhltnúť, ja mám opačný názor - svojou nevedomosťou si sami pripravujeme vlastný náhrobok."
Záber tvorby Ladislava Jurovatého je veľmi široký. Každý vytvorený kus je originál, ktorý má svoju filozofiu a je robený pre určitého adresáta. V týchto dňoch dokončuje asi meter vysokú sochu - dom do istej kancelárie, ktorá má blízko k architektúre.
Socha vodníka stojí síce ešte stále v dome autora, ale nebyť jeho vlasteneckého cítenia, už dávno by zdobila nejaký interiér v Amerike, kam ju pýtali. Lenže, ako majster sám hovorí, takýchto vecí sa v živote veľa neurobí, veď ho stáli plné dva roky práce. Aby pritom mohol vôbec z niečoho žiť, musel vykonávať aj inú prácu. Vodník je "stvorený" z piatich kilometrov drôtu a aby pôsobil ako plastika, zvnútra ho vystlali čiernym plechom.
Slovenskí drotári - vynálezcovia i výtvarníci
Drotársku históriu má Ladislav Jurovatý dobre preštudovanú a pozná aj rôzne zaujímavosti. Veď koho z nás už len napadne, že autorom drôteného vozíka, ktorý v gigantických množstvách zaplavil všetky supermarkety vo svete, by mohol byť práve Slovák? Áno, je to Pavel Brodeck z Dlhého Poľa, ktorý sa tesne po 2. svetovej vojne usadil v Amerike. Svoj nápad si dal aj patentovať a vozíky vyrábal vo svojej americkej firme. Podobne je to aj s oplotenými sklenenými sifónovými fľašami, kostrami na tienidlá, nádobami na sterilizáciu medicínskych nástrojov. A určite aj s mnohými inými vecami, o ktorých nemáme ani tušenia, že sa na ich vývoji či výrobe podieľali práve Slováci. Veď v rokoch biedy odišlo zo 150 slovenských dedín tisíce ľudí za chlebom do sveta a z nich tí najšikovnejší pozdvihli drotárske remeslo na veľmi vysokú, často umeleckú úroveň.
V jeseni sa pán Jurovatý chystá predstaviť svoje práce v Pezinku na slávnostiach vinobrania a potom odíde do Belgicka, kde jeho diela uvidia na výstave usporiadanej pre mesto Brusel.
"Je teda jasné, že náš tradičný materiál - drôt a umelecké diela z neho - si vážia viac vonku než doma. Nádej, že jeho znovuobrodenie nastane, je v najbližšom čase malá. Veď tento odbor sa nikde ani nevyučuje. Pritom študenti prejavujú záujem, chodia za mnou, ale ja im odpovedať neviem. Keď som v roku 1997 rozprával v Nemecku s profesorom Prachtom, dizajnérom na Akadémii umení v Hannoveri, bol touto myšlienkou nadšený a povedal, že u nich na akademickej pôde pracujú už s kováčmi a keby vraj mali pedagóga na drôt, okamžite by tento predmet začali vyučovať. Nuž, ale na Slovensku je všetko ináč. Vladimír Ferko povedal, že drotárstvo je rodinné striebro Slovákov. Nedodal ale, že na škodu všetkých však oň nik nestojí."

Marcela Zábojníková,Slovensko a Reality 13/2001 (16. júla 2001)

z internetu http://www.skreality.sk/old_site/drotar.html