Sample ImageDrotári, drotári, jako dzivé husi, po tem šírem svece potúkac sa musi

Drotárska tristoročnica, ktorú si v tomto čase pripomíname, je zaiste vhodnou príležitosťou, aby sme za imaginárny okrúhly stôl pozvali mužov, ktorí drotárstvo tvorili, i niektorých jeho účastníkov, ktorí sa o ňom verejne vyslovili. Moderátorom besedy, v ktorej zalistuje i v novinách a dokumentoch je spisovateľ Vladimír Ferko.

 

Je paradoxné i príznačné, že obraz drotára je v slovenskom povedomí dosiaľ deformovaný (s výnimkou Drotárie, ktorú tvorilo 158 hornopovažských obcí) a skoro bezozvyšku sa kryje s postavou biedneho vandrovného drotára. Veľmi málo ľudí vie, že drotári vytvorili unikátne remeslo, že všestranne pozdvihli rodný kraj, že exportovali slovenský kapitál za hranice svojej vlasti, že boli strojcami hospodárskeho zázraku vo svojej Drotárii. Ešte v minulom storočí úspešne vstúpili nielen do Európy, ale do celého sveta. Na rozľahlých kontinentálnych šíravách od východných brehov Atlantiku po západné brehy Tichého oceánu založili päťsto drotárskych podnikov. V jednej z nich (Štefan Hunčík, Moskva) pracovalo štyristo zamestnancov a Babrošova drotáreň v Los Angeles dodnes zamestnáva osemdesiat ľudí, drotárske výrobky sú v bežnom sortimente supermarketov v USA.

 Pripomeňme ešte, že drotári sa úspešne prezentovali na domácich i medzinárodných výstavách vrátane svetových (Londýn, Paríž, Rím), že na nich získali desiatky zlatých, strieborných i bronzových medailí. Jozef Holánik Baker si zo svetovej výstavy v Ríme v roku 1911 odniesol Gran premio a zlatú medailu ... Desiatky úspešných drotárov - podnikateľov poznáme - ale kto bol prvým drotárom? Mojmír! Zakladateľ dynastie Mojmírovcov, ktorý pripojil nitrianske kniežatstvo k Morave, a tak položil základy Veľkej Moravy. Tak nám o tom hovorí fikcia Jozefa Podhradského.
„V roku 1853 začal (Jozef Podhradský) písať prácu z čias rozpadu Veľkej Moravy „Roztrieskaná história, čili Prvý drotár", Slovenská národná novela... Jej obsah: Mojmír po boji s Tuhutom a po rozpade Veľkej Moravy sa dozvie nepravdivú správu o smrti milej Angeliny, oddá sa drotárskemu remeslu a ide SVETOM hľadať harmóniu života. Po dvadsiatich rokoch zatúži navštíviť svoju vlasť. V Nitre vládne Tuhuta, Angelina je jeho ženou, i keď stále myslí na Mojmíra. Nepoznaný Mojmír drotár príde na hrad, podrôtuje Angeline, čo treba, a zas odíde do sveta cez Uhorsko, Srbsko a Rakúsko hľadať stratenú zakliatu princeznú, ktorá má pri sebe kľúč od „rozštemovaného fortepiana národov", kľúč harmónie s bohom, aby ju vyslobodil... Prvý drotár je silne aktualizovaný na pomery dvadsiateho storočia, stretávame sa v ňom s postavami, ako bol J. Kráľ, J. Matuška, nachádzame tam vízie o slobode a sláve, ktorá sa po tisíc rokoch znovu objavila..."

Nový život 1/1973, časopis pre literatúru a kultúru, Nový Sad

- Dôležité je, že dramatik Jozef Podhradský (1823-1915) už vtedy nepovažoval drotárstvo za dačo ponižujúce, ale za symbol.
Dr. Ivan Kusý
• Obdobie vandrovného drotárstva sa dnes javí ako všestranná príprava na nasledujúci čas veľkej drotárskej expanzie a podnikateľstva. Isteže sa tak mohlo stať až po viacerých právnych úpravách, ktoré odstránili dovtedajšie prekážky.
„... ponechať živnosť svojmu prírodnému behu, to jest žiadnu zvlášť nepodporovať a žiadnu neobmedzovať!"
(Z inštrukcie pruskej kráľovskej vlády z 26. decembra 1808)

Sample Image
 
„... Uherským poddaným môže se hauzýrnyj handl w německých dědičných zemjch též tak, gako poddaným německých dědičných zemj w kralowstwj uherském, a k němu patřjcých zemjch powoliti."

(Z Patentu hauzirního cisára Františka I. zo dňa 5.V.1811)

• Drotárstvo ako rýdzo slovenský fenomén mnohí naši vzdelanci a výtvarní umelci nezaznamenali, všimli si ho však ich viacerí kolegovia z iných štátov Európy.
Karol Guleja, neúnavný letopisec drotárstva, narátal 363 výtvarných diel s drotárskou tematikou zo štrnástich krajín, a 790 rôznych literárnych a archívnych prameňov z celej Európy a USA. Pozoruhodný ohlas malo drotárstvo od svojho prvopočiatku i v Čechách.
„Ktože by nepoznal chudobného pútnika so širokým okrúhlym klobúkom v hrubom hnedom súkennom plášti, v špinavobielych, úzko priliehajúcich nohaviciach a so sandálovitou obuvou? Ktože by ich nepoznal, tie deti trenčianske, ako tiahnu s drôtom a pobíjačom, aby zaplátali všetky misy a hrnce, čo sa v krajine rozbili. Nech ich už volajú drotármi, či drátenníkmi, a či tými, čo hrnce plátajú, sú hosťami vítanými všade, kde dolámaný hrnčiarsky výrobok čaká na obväz. Ich úsilie sa však neobmedzuje len na reštauráciu kadejakej hlinenej ruiny, veď vedia z drôtu skonštruovať všelijaké pasce na myši, pliesť pôvabné retiazky, vyrábať podstavce pod žehličky a vôbec všetko, čo sa v manufaktúrnych drôtených predmetoch vyskytuje... Keď si potom takto skromnosťou a sporivosťou nadobudli menšiu sumičku, tiahnu zase do svojho domova, do krásnej doliny považskej v severozápadnom Uhorsku. Kamenistá a málo kultivovaná pôda tejto úzkej, výbežkami Karpát ovrúbenej doliny nemôže uživiť svoje obyvateľstvo, ktoré je potom odkázané hľadať si čiastočné živobytie v cudzine, aby doma neživorilo. Pre tie isté príčiny, pre ktoré sa dávajú Savojčania so svojimi hvizdákmi na vandrovku, tiahnu Trenčania či už s kotúčom drôtu, či už s košíkom skleneného tovaru na vandrovku."  

Josef Mánes

Sample Image
„Je to už tak v povaze slovenské, že Slovák touží poznat svět - zkusít světa. Slovenský šefraník, čipkář (krajkář), olejkár, drotár a jíní podobní jim kupčíci putují se svým drobným zbožím na východ až k Černému moři a odtud na sever až k Volze, Uralu a Petrohradu, na jih k Cařihradu, do Malé Asie až po Egypt, na západ Moravou, Čechy, Slezskem, Polskem na Berlín až po Paříž, ba i v Americe je najdeš. Své členy, do světa se ubírajíci, vyprovází rodina až na konec svého chotaru (okrsku), často i dále. Drotáři trenčanští zvykli jsou loučiti se na vrchu Machnáči, odkud naposledy obzíraji si krásný svůj kraj a kdež teší se už napřed na šťastný návrat s pěkným zárobkem. Na zárobky rozletuje se lid neúrodnejšich krajin tatranských na dol, či jak praví: svetom za novým letom..."

Rudolf Pokorný

„Jako Israel do světa jsou štváni synové Slovače. Chodívají do širého světa za prací někdy i se ženami, ba nejednou i celá rodina vypraví se do ciziny na práce polní - jindy chodivajú do světa jako sklenáři (skláři, obločiari) neboli sklenkáři, hadráři, klobukári, pláteníci, výšivkáři (prodávající výšivky i keramiku, zvláště po Národopisné výstavě), šefraníci, pltníci. Zvláště jsou známí dráteníci.
S dráteníkem setkáš se nejen u nás, ale i Rakousích, na Moravě, v Uhrách, Slavonii, Srbsku, Německu, Španělích a jinde. Odedávna chodí dráteníci u nás. Dedové nynějších starých dráteníků již chodívali po vlasti naší - druhdy roznášejíce u nás i kalendáře.
Domovinu svoji mají dráteníci hlavně ve stolici Trenčanské, a to v severním konci jejím. Tak ryze drátenícké osady jsou Brvniště, Púchov, Štiavnik, Setechov, Pšurnovice, Petrovice, Kolárovice, Bytča, Kotešová, Rovné, Makov, Dolná Kysuca, Čadca, Svederník, Oblazov, Hričov Horný, i od Žiliny jsou dráteníci z Rudiny, Zákopčí Horního a z mnohých jiných osad v župe Trenčanské. I ze stolice Liptovské a z Turce je prý něco dráteníku..."

Karel Procházka

Sample Image
„... U Bystrice sú rozvaliny na neprístupnej skale. Ľud je neobyčajne biedny, poľa málo a národa mnoho! Jediný priemysel je splav dreva po Váhu na Dunaj. Pltí ide množstvo, ale zárobku je z toho málo, nuž Trenčania musia chodiť do iných stolíc za chlebom. A chodia nielen do iných stolíc, ale i ďaleko za hranice po svete. Turčania chodia ako olejkári a Trenčania ako drotári, ktorí drôtujú rozbité hrnce, predávajú jednoduché pasce a zachodia až do Amerikry."

I.I. Sreznievskij

„... Ako väčšina horalov, i Slováci radi idú do sveta s presvedčením, že sa raz vrátia do vlasti. Triezvi, sporiví, otužilí v práci idú hľadať šťastie do Rakúska a až do Ruska. Zvlášť mnoho ich je v Čechách ako podomových obchodníkov, predavačov pascí na myši, plechárov, drotárov. Zo svojej cesty prinášajú vždy trochu groší na vyplatenie daní, značnú znalosť sveta a cit, že prináležia k mocnému slovanskému plemenu."

A. Denis

„Známy typ slovenský. Zlá obuv, nedobrý oblek. Na ľavom pleci celý jeho obchod, na pravom ramene torba visiaca na širokom remeni... Podívajte sa len na ten remeň. Nad prsami, kde remeň prilieha, vidieť akýsi odznak. Čo to tam? Vskutku na remeni upevnená soška, predstavujúce telo Kristovo na kríži. Slovenská šľachta! Áno, bedár, dľa majetku, ale šľachtic duchom. Zeman citom, ktorému boháči nemôžu sa rovnať. Verný on naučeniu svojej matky! Verný bohu svojmu! Slovenský drotár, hanbia sa za ťa, čo lepší oblek miesto tvojej haleny nosia, lepšie jedia. Za činy tvoje hanbiť sa nemusia. Pod tvrdým oblekom tvojím je mäkké srdce, tak poctivé, že treba mu podobného hľadať."

Národný kalendár

„... Obyvatelé rakouské říše považují drotárů (dráteníků) jako prototyp Slováka; v Německu jich za rozených latináku držívali, která už ale chválu od těch časů, co maďarčina latinskou řeč ze škol vytisla, hoře menovaní krajané naši utratili. Nic nemáme proti tomu, chtějíli rakouští spoluobčané drotárů za prototyp Slováka ohledem statečnosti, skrovnosti a pracovitosti považovati; jedině proti tomu bychom se ohraditi museli, kdyby kdo národní slovenskou vzdělanost vůbec podle měřítka těch prostonárodních „turistů" slovenských chtěl oceniti."

Slovenské noviny

„... Příznivý soud Ludwiga Tiecka o drotářích slovenských zavdal svým časem příležitost ku zvláštnímu divadelnímu kusu, který se roku 1843 pod ménem „Drotář" (Oer Rastellbinder) při velikém sběhu obyvatelstva v divadle „Na Vídni" provozoval... spomenutá charakteristika drotářů, ku jejich chvále sloužící, v něm dosti schopně byla představěna. Od toho času se i vídenská luza pokojně ku těmto lidem chová."

Slovenské noviny

„... mali by sme si všimnúť slovenských drotárov v Rusku. Títo Slováci boli skutočne prvými priekopníkmi slovenského obchodu s Ruskom."

A. V. Florovský

„... Kaukaz svojím orientálnym prostredím mocne pôsobil na našich. Denne sa tu stretávali so skupinami Bucharov, ktorí mali hlavy zabalené v turbanoch a s krčahmi chodili po vodu, Tatári, ktorí sa niesli na ťavách, s Gruzíncami a Arménmi, s ktorými neskoršie viedli čulé obchodné styky. Toto nové prostredie nás veľmi vzrušovalo. No nie na dlho. Začiatky boli ťažké, veď ešte i na povestné kaukazské víno sme si ťažko zvykali, keď sme videli, odkiaľ ho krčmár nalieval. Na Kaukaze sa totiž víno udržiavalo v burdžuchoch (mechoch) z byvolej kože. Vrodená prítulnosť a prispôsobivosť celkom hladko uviedli našich do každodenného života."

Ján Potoček

• Obdobne to bolo aj v Amerike. Drotári boli najvýraznejšou vrstvou slovenských emigrantov, ktorí si do novej vlasti priniesli svoje poctivé remeslo. (V USA dodnes existuje vyše tridsať drotárskych dielní a tovární.) Mnohí drotári sa stali úspešnými podnikateľmi a verejnými činiteľmi. Pamiatku jedného z nich si mesto New York uctilo Dňom Martina Challana, (rodáka z Vysokej nad Kysucou). Poznáme priekopníkov týchto ciest?"
„... Prvou skupinou slovenských prisťahovalcov v Amerike boli slovenskí drotári. Títo sa oddávna púšťali z trenčianskych hôr k Dunaju i k Volge. Chodili do Nemecka, Francúzska, ba i do Španielska, ak ich smrť' neprikvačila v ďalekej - cudzine. Povesť o novej bohatej zemi zachytila v cudzine putujúcich trenčianskych drotárov Komadovcov z rovnianskych vrchov. Oni sú prví známi Slováci, ktorí prišli za chlebom do Ameriky. Vroku 1840 v meste Philadelphia založili si prvý obchod s drôtenými výrobkami neďaleko rieky Delaware." 

Slovák, noviny amerických Slovákov

Sample Image

• Dobová uhorská tlač vykresľovala drotárov ako ľudí kultúrne, sociálne a národne zaostalých, neuvedomelých, bez pocitu spolupatričnosti, ktorí nemajú inej starosti okrem svojho žalúdka. Z Ruska i z Ameriky je dosť dôkazov o tom, že práve v cudzine drotári rýchlo všestranne dozrievali.
„... Keď roku 1905 prišiel k nám do Los Angeles Cal. brat Jozef Ondrášik z New Orleansu, La., hneď nám začal vysvetľovať význam združovania sa Slovače va svojom podpornom spolku, aký vtedy jestvoval už 15 rokov, a hovoril nám, čo je a čo bude Národný Slovenský Spolok, naliehajúc, aby sme si založili odbor N. S. S. Bolo tu v jednej rodine šesť bratov Bieščarovcov, ktorí boli ochotní tvoriť jadro spolku. K týmto sa pripojili ešte niekoľkí Slováci a 6. decembra 1906 sme založili odbor, ktorý dostal meno „Pokrok Zlatej Kalifornie" a číslo 568."

Pavel Ferdinand Ježišík

„... Zásadou a cieľom Klubu Rovňanov je pestovať bratsko-krajanskú vzájomnosť; povznášať a zachovávať rovňanské tradície, zachovávať Slovenský národný život z Rovného prídených občanov a v tom samom duchu tiež vychovávať ich dietky, aby boli u nich dobrí americko-slovenskí občania. Jedným z hlavných cieľov tohto klubu je tiež pomáhať svojim rodákom, keď sú postihnutí úrazom, nemocou, núdzou alebo akýmkoľvek verejným, alebo hmotným nešťastím..."

Zo stanov Klubu Rovňan

Klub bol registrovaný v Springfielde pod číslom 7498.
• Svetozár Hurban Vajanský vo svojej známej básni „Keď išiel tatko do sveta" brojil proti tým, ktorí odchádzali z domoviny svet skúsiť a šťastie sprobovať. Po návšteve Varšavy, kde v tom čase pracovalo veľa drotárov, svoj názor očividne zmenil.
„Boli sme vo Varšave. Varšava patrí nesporne k najkrajším mestám Európy, špatená je iba odkrytými kanálmi a sochou Koperníka. Chudák hvezdár! Do ruky sochy dali veľkú varešku na robenie vajcového snehu (má ona predstavovať vesmír)! Na prvý pohľad myslel som, že Varšaviaci zvečnili niektorého z mojich drahých rodákov, drotárov, ktorí sa jedine starajú, aby slovenské meno prešlo za hranice. Naozaj klieštiky drotárov vykonali v tomto ohľade viac ako pero spisovateľov. V tunajších literárnych kruhoch aspoň vedeli o jestvovaní slovenského národa iba to, čomu ich bodrí synkovia Rovného naučili. Jedno je potešiteľné, drotári nerobia nám nečesť ani nekompromitujú svojimi dielami slovenské meno.
Keď som už pri umeleckých výboroch, pripomeniem niektoré obrazy, ktoré mi utkveli v mysli: najbližšie sa nás týkajú dva obrazy. S. Bieszczada namaľoval obraz „Za chlebom": je to náš drotár idúci fujavicou, snehom a vetrom cez pusté, šíre ruské pole. Vďaka ti, maliaru, vďaka! Sympatia viedla tvoj štetec, tys pekne zvečnil slovenského synka."

Svetozár Hurban Vajanský

• Jozef Džavík z Veľkého Rovného bol najprv drotárom, neskôr drotárskym podnikateľom- národovcom. Uhorská vláda v Pešti ho zapísala do zoznamu vlastizradcov Uhorska a československá vláda ho vyznamenala revolučnou medailou. Ako odpovedal na otázku, čo ho primalo na cestu do „Ruskej"?, ako charakterizoval drotárov?
„Videli sme, aké úspechy dosiahli naši kamaráti, naši krajania, preto sme chceli aj my niečo vo svete dokázať a vrátiť sa domov ako víťazi.
... Bez toho, že by som ktorejkoľvek vrstve či zložke nášho národa chcel ubrať čo len i to najmenšie na jej význame, pozdáva sa mi, že sa neprehreším, keď poviem, že títo hornotrenčania boli dobrými priekopníkmi svojho národa v zahraničí. Veď pri svojej vandrovačke prerubovali oblaky pre svoj národ na všetky strany sveta. Pravda, ako sa nájde kúkoľ medzi pšenicou, tak tiež našiel sa, aj nájde i teraz ešte, medzi drotármi. Na základe vlastných skúseností, videného i zažitého, môžem smelo povedať; že deväťdesiat percent drotárov bolo bezúhonných."

Jozef Džavík

• Osudy tých drotárov, ktorí patrili do „zbecárenej" desatiny, možno po rokoch autenticky oživiť z listov drotárskych žien z Veľkého Rovného.
„... nále kaježe ca psá mac nosí, po jakých chonníkoch sa brúzdáš, kedz ani nepíšeš, ani neposíláš. Čože ci ruky zdreveneli, že ani teho jedziného slova, či si živý, či čo je s tebú, čože si onemel? Veru ma pán bóch rietkú plachtú prikril, veru som zvícazila, od biéd ohlúpená, životom zničená. Šak vacéj ci už písac nebudzem, aj kedz by mi mlýnský kamen na hlavu pádól, zlom krky, tam dze si."

Z listu Veroniky M. svojmu mužovi do Nemecka

„... už vjém, čo je to za chorobu, čo na teba palla. Nebolo nijakej ruky zlomená ani od psa pohryzená, jako si písal. Dobre ca vidzeli, jako si téj Tiroláčke stromy šjépil, hace robil a jako si sa prekryl, kedz išli iní okolo. Telo ci povjém, aj napíšem, že už vjém, dze ca mám hladac. To ništ, že nemám penazí na cestu. Nepojdzem do Tirol prvý raz peší. Nájdzem ca aj tú suku a predemnú vás neochrání ani húf tirolských dragúnvóv. "  

Z listu Anny P. svojmu mužovi do Rakúska

• Pavel Harajčík mal drotársky podnik v Starej Buchare, niekdajšom duchovnom centre islamu v Azii. Počas revolúcie v roku 1917 o všetko prišiel, potom podnikal doma a v Amerike. Kedy sa začala jeho drotárska odysea?
„Už od trinásteho roku chodím po cudzine. Otúkal prahy Kaukazu, Ázie, po Rusku a včil až v Amerike. Cez prvú svetovú vojnu vo Francii, Taliansku, Nemecku a všetky moje zarobené kopejky a centy išli do toho môjho drahého kraja pre moju rodinu."

Pavel Harajčik

• Uveďme aj jednu zo spomienok Karla Kálala: Karel Kálal: - Pane Hunčík, hleděl jsem na vás, jak ste se vroucně modlil. Za co?
„Pane môj, mnoho rokov o tom premýšľam, aký to máme osud, že sa tak musíme svetom potulovať. To len drotári, nikto iný vo svete. Keď ste takú nábožnú organovali, prosil som pána boha, aby nám dal vezdejší chlieb tu, doma, vo vlasti. Veď je to strašný osud - vždy len v cudzine."  

Stefan Hunčik, drotár-podnikateľ, po omši v kostolíku, ktorý dal postaviť na Vrchrieke

• Kolektívny pokus o drotárske podnikanie vo vlastí stroskotal, československá vláda svojvoľne naložila s ich pohľadávkami v Sovietskom zväze, aby sa napokon k drotárom zachovala ako zlá macocha. Drotári sa však tejto myšlienky nevzdali.
„... My, trenčianski drotári, zídení na I. drotárskom kongrese vo Veľkom Rovnom - medzi Hájnicami, v srdci trenčianskych drotárskych miest a dedín 4. dňa mesiaca júla roku Pána jedentisíc deväťsto štyridsiateho tretieho... zišli sme sa tu na najstaršej pôde slávnych drotárskych tradícií, aby sme túto drotársku slávu v duchu slovenských potrieb obnovili na základe moderného podnikania a takto prispeli na výstavbu... Preto rozhodli sme sa, že drotársko-plechárske družstvo Svetom vo Veľkom Rovnom - Žiline... vybudujeme tak, aby bolo schopné plniť tak poslanie pri výstavbe slovenského priemyslu, ako aj sociálne úlohy medzi drotárskou pospolitosťou a takto príslušníci nášho slávneho drotárskeho stavu nemuseli sa viac túlať svetom, ale pracujúc doma na povznesení svojej slovenskej vlasti, z práce rúk svojich primerané živobytie mali. Na pamiatku toho spisujeme túto základnú listinu, ktorú ukladáme do drotárskymi rukami vyrobenej medenej schránky, aby v nej uložená bola do základného kameňa stavať sa majúcich drotársko-plechárskych fabrických budov..."

Zo základnej listiny družstva Svetom

Sample Image
 
• Slovo drotár bolo v cudzine často synonymom Slováka. Neskôr nám ho, najmä južní a západní susedia, začali šprihať ako nadávku. Drótostót - dráteník. Do konca T. G. Masaryk azda dobromyseľne nazval v liste K. Kramářovi (1919) Milana Rastislava Štefánika - dráteníčkem. Z neskorších čias sa aj dobromyseľnosť skoro celkom vytratila. „Jak se vede, dráteníčku?" provokovali Jožka Golonku mnoho ráz pred rokmi na ľade a iba nedávno nám drotárstvo rafinovane pripomenul chartista Jiří Ruml v Lidových novinách. Ale - nebuďme jednostranní. V Čechách sa rozmýšľa aj inak.
„Opakovaně jsem si ověřil toto: I když Čech ujišťuje, že respektuje Slováky, přežíva v hloubi jeho duše starý stereotyp z dob, kdy do českých zemí, hospodářsky kvetoucích a národně již probuzených, přicházeli za výdělkem chudí slovenští drotáři."

Petr Příhoda, Přítomnost 5. 5. 1990

• Začali sme z českej strany maliarom Josefom Mánesom, ktorý na Slovensku hl'adal "heroický typ slovanský" a skončime národným umelcom Jaromírom Tomečkom, ktorý má Slovensko v doživotnej láske a úcte:
„Drahý Vlado! Když jsem byl kluk, bydlívali jsme v Kroměříži na Zeleňáku, náměstíčku, kde nad kašnou (jež je mému srdci blíž než ta di Trevi) sedí putti na velké rybě, asi té Jonášové. Na jejím obrubníku sedával Paľo, mistr řemesla klempírského a drátařského, a pracoval. Já vedle něho, on vyprávěl - úžasně - a já poslouchal a poprvé se vžíval do krásy lidového jazyka Slováků. Později jsem se mockrát zatoulal do Tvého rodního kráje a záviděl Jilemnickému, že tam žil, než přišel blahobyt; moderna přepadla tento líbezný kout jako jestřáb slepičku koroptví: stejně jako u nás, zmizela pravda, chudoba, leč s ní také idyla: teď si jenom žijem. A tak jsem Tvá vyznání Svetom, moje, svetom, četl jako starý zákon, a je tam i Píseň písní. Vlado, to neni próza, to je symfonická báseň, to jsou úžasné metamorfozy! Pak jim naslouchám, sólistům Pakošovi, Džavíko vi, Ježišíkovi, vracím se ke kašne na Zeleňáku a je mi u srdce dobře..."  

Jaromír Tomeček

• Ako sa nový portrét drotára javí našim južným susedom?
„Autor knihy Svetom, moje, svetom v maďarskom preklade Volt Egyszer egy mesterseg - obrátil na opačnú stranu zaujímavý mýtus. Naši (severní) susedia vždy cítili naše slovo drótostót pejoratívne, že je symbolom Slovenska, a teraz jeden slovenský spisovateľ, potomok drotárskej rodiny, ktorý už napísal Őrdőgborda, sa hrdo hlási k tejto tradícii... Slovenský ľud ani v jednom majstrovstve hádam nevedel ukázať takú zručnosť ako v drotárstve. Katalóg jednej dielne mal 500 strán, nemožno sa čudovať že drotári sa objavili vo všetkých kútoch sveta, že tam mali dielne - mali ich v Moskve, Brazílii, Vladivostoku. Drotári boli svedkami historických udalostí v roku 1848 a v roku 1917 v Rusku. Boli medzi nimi takí, čo sa po desaťročiach dostali do najvyššej spoločnosti. Drotár Dotčár nazývaný v Samare Pán svetla dostal právo exportovať ruskú ropu do Ameriky, Alexander Kurucár dostal titul cárovho tajného radcu... Všetko čo (autor) napísal a čo ukazujú ilustrácie, je aj súčasťou maďarskej histórie...".  

Filep Tamás

• Pozdrav obsiahnutý v nasledujúcich riadkoch som Jozefovi Ondrúšikovi už nestihol odovzdať - zomrel štvrtého januára 1990. Denník Práca odmietol publikovať dvadsaťriadkový nekrológ poslednému z družiny gruzínskych drotárov, ktorí v Zakaukazsku zbierali sŕstky zo zlatého rúna...
„... pozdravujem Vás a želám všetko dobré spod Kaukazu. Prikladám výstrižky svojich článkov o drotároch, ktoré boli publikované v gruzínskej, azerbajdžanskej i arménskej tlači. Slovo drotár bolo po prvý raz vysádzané a vytlačené v týchto jazykoch. Všetci moji priatelia to slovo už poznajú. A ešte oznamujem, že návrh na pamätnú tabuľu na dom, v ktorom mali svoju dielňu rovňanskí drotári, je už na Mestskom soviete v Tbilisi. Dúfajme, že sa to podarí. Jednej našej výtvarníčke som ukázala šperkovnicu od Holánika Bakeľa, veľmi sa jej zapáčila a povedala, že aj ona skúsi niečo také urobiť. Ešte prosím, pozdravte pána Ondrúšika, posledného mohykána z Tbilisi... "  

Nataša Leselidze

• Namiesto záveru - strieborný fakt.
Ostatky svätého Cyrila v oltári Ústavu sv. Cyrila a sv. Metoda v Ríme sú uložené v šperkovnici zo strieborného drôtu, ktorú uplietol Jozef Holánik-Bakel. Drotársky dotyk s Veľkou Moravou ma takúto podobu.
(foto: www.velkerovne.sk)

Tento veľmi zaujímavý článok bol prevzatý z: http://www.dennikrelax.sk/index.php?show=z-historie&art=ako-dive-husi