V roku 1938 prišiel do novopostavenej modernej dlhopoľskej školy učiť mladý, dvadsaťdvaročný učiteľ, Karol Guleja, rodák z Vrútok. Už predtým spolupracoval s riaditeľom SNM v Martine, J. Gerykom. Upútal ho život tejto rázovitej obce. Začal si všímať život ľudí. Okrem iného, stretol tu viacerých zručných, svetaskúsených drotárov, ktorí poznali život iných štátov, ich problémy, ovládali i viac cudzích rečí a boli úspešnými podnikateľmi. Vincent Korček mal dielňu v Rusku – v Orenburgu, vyrábal výrobky pre armádu, jeho dielňu navštívil i ruský cár. Baričíkovci mali dielňu v Rumunsku, v Arade, mali už pokladničné knihy. Štefan Konárik mal dielňu vo Varšave, Jozef Dujčík – v Nemecku, v Osnabrücku, Pavel Forbak bol majstrom v Juhoslávii, Ján Puckala–Tulis – v Poľsku, v Gliwicach a rad ďalších.
Karola Guleju však najviac upútal Jozef Holánik–Bakel, podnikateľ vo Varšave, ocenený mnohými medzinárodnými vyznamenaniami. Jeho nádherné vázy, košíky, dózy, misy, podnosy – už boli umeleckými dielami. Robil ich so svojím zaťom, Jakubom Šeríkom. Dívajúc sa na túto prácu, skrsla v Karolovi Gulejovi myšlienka rehabilitovať zaznávané drotárske remeslo a vyzdvihnúť šikovnosť a zručnosť drotárov. Rozhodol sa usporiadať v novej škole drotársku výstavu. Pre túto myšlienku si získal učiteľský zbor, hlavne svojho riaditeľa, F. Halúsku a jeho autom začali navštevovať drotárov i v okolitých drotárskych obciach: Kotešová, Bytča, Veľké Rovné, Semeteš, Vysoká, Zákopčie, Turzovka. Všade myšlienku výstavy nadšene vítali. Bol zostavený Výkonný výbor riaditeľov škôl, notárov, učiteľov, starostov týchto obcí. Začal sa zber predmetov, ktoré sa dovážali do Dlhého Poľa, kde sa evidovali. Boli to drotárske a plechárske výrobky, náradie, listiny, pasy, vyznamenania, kroje, knihy, noviny a iné. Po jednoročnej príprave sa zozbierané predmety inštalovali do desiatich tried a na dve chodby, podľa scenára Karola Guleju. Výstava chronologicky ukazovala všetky vývojové etapy drotárstva, od vandrovného cez drotárske dielne, až po umelecké drotárstvo a plechárstvo. Veľký kus práce tu urobili učiteľky - sestry rehole Sv. Kríža, ktoré okrem výtvarnej stránky výstavy, popisov exponátov, nacvičili so žiakmi bohatý kultúrny program ???Za drotárom do sveta???, ktorý ukázal, čo znamenala literatúra od Dlhomíra Poľského, cez Palárika, Vajanského až po Kavca o drotároch.
5. júla 1940 bola na školskom dvore slávnostne otvorená I. výstava drotárstva a jeho národopisu. Ulice Dlhého Poľa a dvor školy od rána zapĺňalo množstvo ľudí, z celého drotárskeho kraja. Výstavu otvoril starosta obce, Ján Malobický. Slávnostným rečníkom, bol spisovateľ, poslanec, Tido J. Gašpar. Zástupy ľudí si prezerali výstavu. O Dlhom Poli a zručných drotároch, vtedy písali mnohé Slovenské noviny a vysielanie mal aj Slovenský rozhlas. Celé leto prichádzali na dlhopoľskú drotársku výstavu skupinky ľudí, zájazdy, školské výlety. 18. augusta 1940, navštívil výstavu aj vtedajší slovenský prezident, Dr. Jozef Tiso, ktorý vo svojom príhovore povedal, že aj v zapadnutých slovenských dedinkách žije cenný ľud, ktorý má svoje poklady a preň hodno pracovať.
Hodnotu výstavy ocenil vtedajší primátor mesta Žiliny, Dr. Vojtech Tvrdý a bolo rozhodnuté, previezť časť exponátov do Žiliny, do Starej radnice a neskôr do Budatína, na zriadenie stálej drotárskej expozície, ktorá je dodnes súčasťou Považského múzea v Žiline – Budatíne a je spomienkou na zručných drotárov tohto kraja.
Klára Trháčová, MO – MS Dlhé Pole
Číslo: 27 / strana 9 Utorok 29. 6. 2004 ročník XIII., Žilinský večerník
