Sample ImageDrotárstvo počas približne 200 - ročného trvania prekonalo svoj vlastný osobitný vývin. Jedným zo základných prvkov drotárskej výroby bol materiál, ktorý drotári pri svojej práci používali. Z tohto hľadiska vo vývoji drotárstva rozoznávame dve obdobia: začiatočné obdobie a vyspelé obdobie drotársko-plechárske. Ďalším činiteľom, ktorý pôsobil na vývin drotárstva, bolo neustále zdokonaľovanie, zvyšovanie remeselnej zručnosti a rozširovanie okruhu prác, ktoré drotári boli schopní vykonávať. V súlade s týmto sa vytvárali nové formy organizácie práce drotárov, menil sa spôsob ich života a majetkovo a sociálne sa diferencovali.


V začiatočnom období jediným pracovným materiálom drotárov bol drôt. Pomocou neho opravovali hlinený riad i zhotovovali svoje prvé výrobky. Spočiatku len "haftovali", teda len spájali časti puknutého riadu. Neskôr sa naučili hlinený riad "odrotovať" - celý opliesť do drôtenej siete, pričom podľa tvaru alebo druhu riadu vyberali najvhodnejší spôsob odrotovania, napríklad "do kocky", "do saka", "do mriežky", "na retiazku", dná do "hviezdy" a podobne. Cennejšie porcelánové nádoby a predmety, napríklad porcelánové nádoby a predmety, napríklad porcelánové fajky a sklenené nádoby a predmety, odrotovali jemným mosadzným drôtom.

Okrem drôtovania hlineného riadu opravovali a neskôr i plietli rôzne siete a mreže na okná, podľa čoho ich v maďarskom jazyku nazývali "sodronyosok". Medzi ich prvé výrobky patrili rôzne podstavce pod žehličky a riad, najmä však pasca na myši. Vedeli ich vyrábať pevné a rôzneho druhu - napríklad "strunovačky", "chlapačky", "dierovačky", "okruhle", "skrinky", aj väčšie na potkany, a oká na škodlivú zver podľa požiadaviek krajov, v ktorých žili.
Pasca na myši i neskôr zostala pre drobných drotárov najcharakteristickejším výrobkom. S ňou je úzko spätá najmä postava a život drotárskeho chlapca - džarka, ktorý sa na nej zaúčal do drotárskeho remesla, do umenia narábať s drôtom a zaúčal sa aj šikovnosti vedieť predávať - bývala hlavným artiklom, ktorý ponúkal na predaj. Medzi prvé výrobky, na ktorých drotári uplatnili osobitné tvorivé schopnosti, patrili šparáky do fajok. dávali im rôzne ozdobné tvary, Sample Imagepodľa ktorých ich pomenúvali, napríklad "šabľa", "štvoroký", drotári ich vystavovali na krajinskej výstave v Prahe v roku 1894. Starí drotári pri obmedzenom okruhu prác, ktoré boli schopní vykonávať, boli nútení pohybovať sa na veľkom priestore. Na jednom mieste sa zdržiavali len dovtedy, kým mali prácu. Potom vandrovali ďalej od dediny do dediny, a tak preputovali celé kraje, napríklad cez Moravu celé Čechy, celé západné Maďarsko, Poľsko od slovenských hraníc až po Litvu. V krajoch, kde sa im dobre darilo, zdržiavali sa dlhšie a častejšie sa do nich vracali a takto si postupne vytvárali určité vlastné rajóny.
Svetom putovali v rázovitom kroji vystrojení tak, ako opustili rodný dom. V koženej kapse prehodenej cez plece mali predmety osobnej hygieny i k práci potrebné šidlo, kliešte, kladivko. Drôt nosili podľa jeho druhu i množstva - čierny drôt stočený do tzv. kolies nosili na rameni, menšie kolesá tenšieho drôtu nosili pripevnené na remeni kapsy alebo na zápästí ruky, v ktorej mali palicu, a jemný mosadzný drôt mali dokonca zastrčený na klobúku na hlave. V lete nocovali v šopách, drevárňach, stohoch slamy i pod holým nebom, v zime v maštaliach. Ustavičné vandrovanie im prinášalo veľa útrap a odriekania, takže sotvakto iný si zarábal na chlieb tak namáhavo ako oni. Svojou početnosťou sa stali bežným, no pozoruhodným zjavom v celej strednej Európe, vzbudzovali všeobecnú pozornosť, výsmech i súcit.
V myslení starých drotárov významné miesto zaberali rôzne zvyky a povery, ktoré sa v nich upevňovali hospodárskou a kultúrnou zaostalosťou, ale aj ich odlúčenosťou od domova, vandrovným spôsobom života na najnižšej spoločenskej úrovni, odtrhnutosťou a osamotenosťou v cudzom prostredí. S poverami a zvykmi bol spojený najmä odchod drotára do sveta, z ktorého sa už nejeden nevrátil. Mali ho vo svete chrániť pred všetkým zlým a priniesť mu šťastie v práci a zárobkoch. Dodávali mu vieru a rodine doma nádej v jeho šťastný návrat.
Svoje opodstatnenie mal však zvyk, že sa drotár pred odchodom do sveta prísahou na fare na určitý čas zriekol pijatiky alebo sľúbil, že ju obmedzí na určitú mieru. Pitie alkoholu medzi vandrovnými drotármi bolo značne rozšírené a pod jeho vplyvom nejeden drotár sa "zbeťáril" a celkom zabudol na rodinu doma.

Drotársko - plechárske obdobie
Zavedenie a rozšírenie plechového a smaltového riadu vytvorilo pre prácu a život drotárov nové podmienky a možnosti, ktoré dokázali aj plne využiť. Naučili sa plechový a smaltový riad nielen opravovať, ale z plechu vyrábať aj nový tovar. Okrem toho si naďalej osvojovali stále dokonalejšiu techniku práce s drôtom až dosiahli stupeň skutočného majstrovstva, ktoré plne uplatnili vo výrobe najrozličnejších výrobkov, nielen úžitkových, ale aj okrasných.
Od remeselnej výroby bežných výrobkov dospeli niektorí majstri až k umeleckej výrobe z pozláteného a postriebreného drôtu, ako boli rozličné misy, vázy, košíky, kazety a podobne. Stali sa skutočnými kráľmi drôtu. Dokázali, že z drôtu tak ako z iného materiálu sa dajú vyrobiť predmety nezvyčajnej krásy. Vo svojej práci spájali vysokú zručnosť a zmysel pre precíznosť s osobitným estetickým cítením, takže ich výrobky vzbudzovali všeobecný obdiv.
Rozšírenie a zdokonaľovanie práce drotárov bolo významným medzníkom vo vývine drotárstva. Malo ďalekosiahly vplyv na organizáciu práce a spôsob života drotárov. Prirodzene, rozširovanie a zdokonaľovanie práce si neosvojili všetci drotári rovnakou mierou. Záviselo od podmienok, v ktorých drotári v jednotlivých krajinách žili, ako aj od ich osobných schopností a vlastností, čo sa prejavilo v ich rozdielnej remeselnej úrovni a jej zodpovedajúcom rozdielnom spôsobe práce a života. Časť drotárov prešla od doterajšieho potulného vykonávania svojho remesla k podomovému remeslu a najvyspelejší k usadlému v dielňach rôzneho rozsahu. Takto drotárstvo v období svojho rozkvetu - od druhej polovice 19. storočia do prvej svetovej vojny - predstavuje z hľadiska výrobného i majetkového a sociálneho zložitý a pestrý jav, keď vedľa dožívajúceho starého potulného drotára existoval drotár - majiteľ veľkej dielne ako moderný kapitalistický podnikateľ. V tomto období, na sklonku 19. a začiatku 20. storočia až do prvej svetovej vojny, dosiahol počet drotárov najvyšší stav a drotári súčasne zaznamenali najväčšie geografické rozšírenie vo svete.

Drobní samostatní drotári
Najpočetnejšiu vrstvu drotárov tvorili drobní samostatní drotári. Žili v celej strednej Európe, najmä na území bývalého Rakúsko-Uhorska (českých krajín, Rakúska, Maďarska), Poľska a Nemecka. Ťažiskom ich práce bola oprava kuchynského riadu - aj medzi nimi boli značné rozdiely v zručnosti a teda i rozsahu prác, ktoré vykonávali.
Mnohí drotári ovládali len najjednoduchšie práce. Okrem drôtovania vyrábali z drôtu predovšetkým pasce na myši, podstavce pod riad, drôtené vešiaky a podobne a z plechu robili len drobné opravy kuchynského riadu, najmä flekovanie, teda plátanie deravého riadu plechovými plieškami - flíčkami. Ich zárobky boli veľmi malé, a preto si ich dopĺňali inými príležitostnými prácami. V letnom období napr. strážili ovocné záhrady a pomáhali pri sušení ovocia a v čase Vianoc, podobne ako kysuckí drotári, chodili s betlehemom a spievali koledy. Mnohí sa zamerali na predaj lacného plechového a drôteného tovaru, na čo využívali aj početných džarkov. Neboli zriedkavé prípady, že jeden drotársky gazda mával 10 - 15 i viacej chlapcov, ktorí pracovali a žili v neľudských podmienkach.
Z drobných samostatných drotárov najvyššie stáli drotári zruční, ktorým právom patrí prívlastok dobrých remeselníkov. Osvojili si náročné práce z drôtu i plechu a okrem opráv vedeli vyrobiť i nový tovar, napríklad hrnce, vedrá, uhliaky a ďalšie. Ľudia si vážili ich prácu pre jej dôkladnosť. Na svoju prácu potrebovali viacej nástrojov a materiálu, a preto namiesto starej drotárskej kapsy začali používať krošňu, ktorá sa stala symbolom drobného drotára. V mestách niektorí nosili nástroje v plechovej debničke alebo v osobitnom úzkom hlbokom hrnci, plech mali stočený vpredu v drôtenej obrúčke. Takto sa prispôsobovali iným remeselníkom a mestskému prostrediu. Prácu vyhľadávali podomovým spôsobom v mestách i na vidieku. Na vidiek, ako hovorili "na hont", najmä ak zašli ďalej, chodili zvyčajne spoločne dvaja "na kamaráta" alebo "na rebro". V Maďarsku sa viacerí drotári spájali do tzv. "kompánií". Svoje rajóny pravidelne obchádzali a mohli sa vracať na tie isté miesta, lebo kvalitnou prácou, statočnosťou i čestnosťou boli všeobecne známi, získavali si ľudí, ktorí s prácou čakali na "svojho" drotára.
Keď rozšírenie práce poskytovalo drotárom možnosti zárobku na menšom priestore, jednotlivé skupiny drotárov, zvyčajne príbuzní, susedia alebo kamaráti, zaujímali trvale menšie rajóny, v ktorých sa usadili a prenajímali si byty, najradšej na okraji miest. Prvé byty boli vlastne iba nocľahárne, do ktorých sa vracali po týždni, po dvoch. Boli to spravidla veľké miestnosti veľmi skromne zariadené, spávalo sa na zemi "na ciesarskej". Neskoršie, najmä mestskí drotári, ktorí "hauzírovali" len po meste a najbližšom okolí, sa na byt vracali každý deň a zariaďovali si ho už pohodlnejšie. Odložili kroj, mestskí drotári skôr ako vidiecki, a svojím oblečením sa už neodlišovali od okolia, v ktorom žili. Najmä mladí drotári dbali na pekné i sviatočné oblečenie. Zvýšenie remeselnej zručnosti umožnilo im lepšie zárobky i život na vyššej úrovni.

Drotárske dielne
V priebehu druhej polovice 19. storočia najpodnikavejší drotári vo všetkých krajinách, v ktorých sa usadili, okrem českých krajín, zakladali dielne - v nemeckých krajoch zvané "verštely" alebo "verkštaky", v Rusku "majsterské". Najviac ich bolo v Rusku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku a USA.
Dielne vznikali zvyčajne zo skromných možností. Kapitál potrebný na ich založenie získavali najčastejšie tým, že sa dvaja i viacerí spojili, takže spoločné vlastníctvo dielní, najmä veľkých, medzi viacerými drotármi, bolo bežným zjavom. Drotári vytvárali osobitné združenia, aby spoločne mohli ľahšie znášať poplatky i réžiu na vydržiavanie dielne. Spojení drotári v spoločnej réžii vyrábali len nový tovar. Vyrobený tovar si rozdelili a svoj diel predával každý samostatne.
V malých dielňach drotárstvo dostávalo charakter remeselnej malovýroby. V dielňach boli len najjednoduchšie pracovné nástroje a v jednej pracovalo priemerne 4 - 6, najviac však 10 drotárov a džarkov. Iba časť drotárov pracovala v dielni, kým ďalší predávali vyrobený tovar v bližšom i vzdialenejšom okolí starým podomovým spôsobom ako "hauzíri".

Okrem značného počtu malých dielní vyrástli i veľké dielne, v ktorých pracovalo 20 - 30, v najväčších pracovalo 50 - 60 aj viacej drotárov. V najväčšej dielni slovákov Štefana Hunčíka a Imricha Krutošíka v Moskve pred prvou svetovou vojnou pracovalo viac ako 400 robotníkov, z ktorých drotári tvorili iba asi jednu tretinu.
Veľké dielne si majitelia vybavovali už strojovým zariadením, poháňaným motorickou silou - dielne Hunčíka a Krutošíka v Moskve mali aj vlastný agregát na výrobu elektriny. Budovali z nich moderné podniky továrenského charakteru, čo vyjadrovali aj v ich pomenovaní. Napríklad Jozef Belon a Ján Knócik mali v Baku "Fabrik Special für Blech, Messing, Nickel, Aluminium Waren", Pavol Žilinčár a Imrich Sako vo Wroclavi "Drahtwarenfabrik" a Hunčík s Krutošíkom mali "Fabriku metaličeskich izdelij".
Veľké dielne vyrábali tovar v takom rozsahu, že pre jeho predaj už nemohol vystačiť tradičný drotársky spôsob vlastných hauzírov. Drotári - robotníci v dielni sa už nestretávali s nevýhodami a nedôstojnosťami potulného života drobného samostatného drotára. Vyčerpával ich však dlhý pracovný čas, ktorý spočiatku trval od včasného rána do neskorého večera s prestávkami na stravu a nevyhnutný oddych. Drotári v dielňach (okrem amerických) pracovali, bývali a tu sa aj stravovali. Takýmto zvláštnym spoločenským životom vytvárali akýsi osobitný uzavretý svet do určitej miery oddelený od cudzieho prostredia, v ktorom žili.
Život hauzírov, ktorí predávali v dielni vyrobený tovar a súčasne zisťovali i jeho potrebu, čím aj usmerňovali výrobu v dielni, nebol nijako ľahký. Tovar predávali podomovým spôsobom v mestách i na vidieku alebo na trhoch a jarmokoch (v Rusku, Poľsku, Maďarsku, na Balkáne). Najmä ruskí hauzíri prekonávali veľké vzdialenosti - z Baku až na turecké a iránske hranice, z Odesy na Krym alebo do Besarábie. Tovar za nimi posielali vlakom na určené miesta. Ich práca bola namáhavá i náročná. Hauzír musel ovládať reč a zvyky obyvateľov krajov, ktorými prechádzal, musel mať aj odvahu prenikať ďalej do neznámych končín a musel vedieť predávať. Hauzíri patrili k najskúsenejším drotárom a bývali iniciátormi zakladania ďalších dielní v doteraz neznámych krajoch.

Džarkovia
V dejinách drotárstva osobitnú pozornosť si zasluhujú drotárski chlapci - džarkovia, lebo na nich najťažšie doliehali všetky tŕnisté stránky drotárstva.
Drotárstvo ako remeslo vykonávané v cudzích krajinách rátalo s prácou džarkov. Pri masovom rozšírení drotárstva sa aj v drotárskom kraji z generácie na generáciu prenášalo presvedčenie, že nevyhnutným údelom chlapcov je opustiť rodný domov. Do sveta odchádzali 10 - 14-roční i mladší, do vzdialenejších krajín a do dielní v Rusku starší, 13 - 14-roční, do bližších krajov odchádzali 10 - 12-roční. Z najchudobnejších rodín, najmä z Kysúc, odchádzalo veľa chlapcov ani nie 10-ročných.
Učňovské obdobie trvalo tri roky, v staršom období drotárstva a neskôr u potulných drotárov to bolo aj dlhšie. Podľa spomienok starých drotárov sa vraj džarek učil, kým nevyrástol a nezosilnel tak, že sa mohol "postaviť" gazdovi. Ešte na začiatku 20. storočia učňovské obdobie často končilo útekom džarka od gazdu. Nie každý drotársky gazda plnil záväzok, ktorý dal pri prijímaní chlapca, že sa bude oň riadne starať.
Pri veľkom rozšírení a diferencovanosti drotárstva sa džarkovia dostávali do rôzneho prostredia i do rôznych životných podmienok. V najťažších podmienkach vyrastali v začiatočnom období drotárstva, ale aj neskôr ešte pri zaostalých potulných drotároch. Ustavičné vandrovanie bolo pre nich nesmierne namáhavé a vyčerpávajúce. K telesným útrapám sa pridával aj smútok. Museli prekonávať strasti namáhavej práce a potulného života, keď príliš mladí museli opustiť rodný dom, rodičov, súrodencov. Aby vo svete nežialili za domovom, podľa starého drotárskeho zvyku, keď odchádzali do sveta, po rozlúčení sa už nesmeli obzrieť za domovom a blízkymi. Pocit cudzoty a osamelosti stupňoval u nich aj hrubý vzťah a často surové zaobchádzanie zo strany starých drotárov. Výchova chlapcov bola aj neskoršie veľmi prísna - aj najmenší priestupok či nešikovnosť sa trestávali bitkou. Nejeden starý drotár s ťažkým srdcom spomínal, že keď bol džarkom, dostával viacej bitky ako chleba.
S vývinom drotárstva sa zlepšovala aj situácia džarkov. Menej ťažký život mali pri usadlých zručných drotároch v mestách, ak sa o nich dobre starali. Cez deň po meste alebo v blízkom okolí predávali rôzny tovar, ako pekáče, lopatky na smeti, uhlie, z drôtu najviac pasce na myši, vešiaky. Večer na byte robili rôzne pomocné práce, z drotárčiny najskôr dostali robiť pasce na myši.
V dielňach, najmä väčších a dobre vybavených, sa džarkovia mali najlepšie. Občas aj tu predávali tovar, čo robili radi, ťažisko ich práce sa však presúvalo do výroby v dielni. Tu mali najlepšiu možnosť osvojiť si všetky práce a stať sa odborníkmi. Veľký dôraz sa kládol na dôkladnosť a kvalitu práce, ako aj na prísne dodržiavanie zavedeného denného režimu, čo priaznivo ovplyvňovalo ich návyky a osobnostný rast. Najmä vo väčších dielňach džarkovia žili vo väčšom kolektíve, ktorý prinášal nové radosti i strasti. Nevýhodou však stále zostával dlhý pracovný čas.
Osobitne smutnou kapitolou v existencii drotárstva je neľútostné vykorisťovanie početných džarkov. Nesmierna bieda na Kysuciach nútila mnohých rodičov posielať deti do sveta za džarkov v nádeji, že im takto zabezpečia lepšiu existenciu. Túto situáciu zneužívali viacerí kysuckí drotárski gazdovia, ktorí džarkov využívali na predaj tovaru a ako najlacnejšiu pracovnú silu. Keď sa chlapcom nepodarilo predať určené množstvo tovaru, večer ich trestali bitkou. Starostlivosť gazdov o nich bola často nedostatočná, chodili zle oblečení, neupravení. Zjav a výzor džarkov budil pozornosť verejnosti a vyskytovali sa aj prípady, keď museli zakročiť úrady. Napríklad vo Frankfurte nad Mohanom na základe oznámenia o vykorisťovaní chlapcov rakúsky konzul prešetril stav u štyroch gazdov. Zistil, že len jeden sa o chlapcov riadne staral, kým u ostatných troch žili v strašných pomeroch. Bývali v miestnostiach takmer horších ako maštale, spávali na zhnitej slame alebo na špinavých handrách. Jedlo si nezriedkavo museli pri predaji tovaru vyžobrať. V takýchto pomeroch žil veľký počet kysuckých chlapcov aj v iných nemeckých mestách, ktoré boli ich strediskami pred prvou svetovou vojnou.
S osobitným pochopením sa stretávali chlapci a drotári vôbec v českých krajinách. Mali tu niekoľkých vynikajúcich priaznivcov, ktorí pri svojom záujme o Slovensko osobitné miesto venovali práve drotárom. Precestovali rodné kraje drotárov a s neobyčajným porozumením opísali jeho zaostalosť. Karel Kálal, Rudolf Pokorný, Karel Procházka, J.S. Bohumil vykreslili drotárov ako statočných ľudí, ale bezmocných proti vlastnej biede a odkázaných na pomoc.
Pre schopných drotárskych chlapcov nezvyčajný význam mali snahy poskytnúť im možnosť vyučiť sa riadnemu remeslu. Viacerí chlapci sa skutočne dostali na vyučenie k uvedomelým českým majstrom. Týmto snahám však bránilo nedostatočné školské vzdelanie chlapcov.

Drotárske cesty
Drotári od začiatku odchádzali do sveta buď cez Moravu a Sliezsko, kde kupovali drôt, aby po ďalšej ceste mohli zarábať, alebo na juh Považím. Drotári sa najskôr dostali do najbližších susedných českých krajín, do Sliezska, Rakúska a Maďarska. Odtiaľ postupovali ďalej, kde hľadali ďalšie a výhodnejšie možnosti, najmä v 2. polovici 19. storočia, keď počet drotárov v ich doterajších strediskách v strednej Európe neúmerne vzrástol. Rozšírili sa takmer po celej Európe a prešli i do ďalších svetadielov - na východe z európskeho Ruska na Sibír, do strednej Ázie a Zakaukazska, na západe sa preplavili do Ameriky a spomínajú sa aj v severnej Afrike a v ďalekej Austrálii.
Keď sledujeme rozšírenie drotárstva vo svete, pozorujeme zaujímavú skutočnosť, že drotári z jednotlivých obcí chodili vždy do tých istých krajín a oblastí a usadzovali sa či pracovali pri svojich predchodcoch - rodákoch. Najviac sa po svete rozšírili drotári z Veľkého Rovného. Chodili na Moravu i do Čiech, no najviac ich bolo vo vzdialenejších krajinách. Usadili sa a zakladali dielne v Rakúsku, Maďarsku, Nemecku, Švajčiarsku, na Balkáne, v Terste, v Poľsku, prví prišli do Ruska i USA, kde dosiahli najväčšie úspechy. Drotári z Dlhého Poľa chodili najmä do Poľska, Nemecka a Maďarska a šírili sa ďalej na Balkán a do Ruska. Drotári z Kolárovíc a Štiavnika chodili takmer len do Čiech a Rakúska. Kysuckí drotári sa rozšírili do Čiech, Moravy, Rakúska, Maďarska, Nemecka, Poľska, niektorí aj do Ruska (z Turzovky a Vysokej nad Kysucou) a do USA (najviac z Vysokej nad Kysucou do New Yorku).
Drotári sa mohli na takomto obrovskom priestore uplatniť nielen zásluhou svojej odvahy prenikať do neznámych krajín, ale aj vďaka remeselnej zručnosti. Všade sa ukázali ako zruční, podnikaví a vynachádzaví remeselníci, ktorí sa s obdivuhodnou schopnosťou prispôsobovali potrebám krajiny, v ktorej sa usadili. Už starí drotári v Rakúsku boli znamenití výrobcovia mreží, ktoré vynikali pevnosťou. V Poľsku sa naučili "pobelač", teda pocínovať medený riad. V Nemecku vyrábali rôzne podnosy pod džbány na pivo a rozličné kefy na čistenie fliaš, obuvi, v Holandsku a Belgicku vyrábali kvetinové koše, v Rusku okrem iných výrobkov drôtené klietky rozličných tvarov a veľkostí, aj podľa želania zákazníka. Drotári v USA sa postupne zamerali len na výrobu z drôtu. Vyrábali drôtené kostry na tienidlá lámp, na pohrebné vence a pohrebné symboly, neskôr z masívnejšieho materiálu vyrábali mreže na okná, brány, zábradlia, lavice, stoly, stoličky. Drotárske výrobky boli skutočne rozmanité. Drotári boli nedostižní najmä v práci s drôtom. Mali zmysel pre praktickú stránku výrobku a cit pre krásu. Ich výrobky vynikali nielen pevnosťou, ale aj účelným tvarom a ornamentálnou úpravou, čím predstihovali podobné továrenské výrobky. Takto sa drotári zásluhou svojich schopností uplatnili nielen v zaostalejších, ale aj v priemyselne vyspelých krajinách - v Nemecku a v USA.

Drotári a rodný kraj
Všetci, ktorí sa stretli s drotármi alebo si všímali ich život, vyzdvihujú ich lásku k rodnému kraju. Vzťah k rodnému kraju, ale aj k celému Slovensku vyjadril drotár - veršotepec Pavol Ježišík z Veľkého Rovného: Šesťdesiaty ôsmy rok teraz putujem, za voľným Slovenskom dňom - nocou ľutujem.
Drotára s jeho domovom spájalo rodinné puto, ktoré sa narušilo v zriedkavých prípadoch. Príslovečná bola skromnosť a odriekanie, aby drotár ušetril zarobený peniaz, mysliac na rodinu doma. Peniaze, ktoré prinášal zo sveta, boli hlavným finančným príjmom rodiny. Drotárske zárobky boli rozdielne - podľa zručnosti a postavenia drotára. Kým zárobok drobného drotára sotva stačil na živobytie, zárobky zručných drotárov a majiteľov dielní už umožňovali znásobovanie príjmov, prípadne ďalšie investície. Prejavovalo sa to v navonok honosnejších domoch a vyššej životnej úrovne ich rodín.
Vandrovanie po cudzích krajoch malo veľký význam aj pre kultúrny a vzdelanostný rast drotárov. Hospodárska zaostalosť ich rodného kraja sa prejavovala aj v nedostatku vzdelania, veľa chlapcov, ktorí odchádzali do sveta, nevedelo dobre písať ani čítať. Svet sa im stal skutočnou školou, spoznávali cudzie kraje, národy, osvojovali si ich reč, spôsoby. V drotárskych dedinách bola bežná znalosť cudzích jazykov a drotári, ktorí prešli viacerými krajinami, ovládali viacej cudzích jazykov. Drotári boli skutočne vzdelanejší a uvedomelejší ako doma žijúci roľníci, nad ktorých sa aj povyšovali.
Pod vplyvom masovej existencie chudobného drotára zvyklo sa drotárstvo zužovať len na podomové remeslo a drotára stotožňovať len s postavou bedára. Ten od začiatku drotárstva svojím zjavom, spôsobom života i vlastnosťami nielen pútal pozornosť prostredia, v ktorom sa pohyboval, ale bol aj zdrojom inšpirácie básnikov, maliarov i hudobných skladateľov. Drotár nebol však jediným predstaviteľom drotárstva. V 2. polovici 19. storočia začali vznikať drotárske dielne, z ktorých niektoré vyrástli na moderné podniky. Drotárske výrobky v nich dosiahli takú úroveň, že získavali významné ocenenia aj na medzinárodných výstavách. Najmä drotárska výroba sa stala svojráznou súčasťou slovenskej ľudovej kultúry.
Drotári v cudzom svete neboli len predstaviteľmi biedy svojho rodného kraja, ale práve tento cudzí svet si získali charakterovými vlastnosťami - čestnosťou, statočnosťou, pracovitosťou, odvahou.

...Pustý som bol na pažiti ako cigáň, sám v cudzine...čo robiť?
Šiel som sa do rybníka utopiť. Nahý som stál nad vodou, už len
tam skočiť, ale spomenul som si na Pána Boha, že on mi dal
život, nie ja sám, a tak sa zase obliekol...
Človek musí v tom tvrdom cudzom svete zarábať a doma daň a
interesy platiť ...
(Karel Kálal o drotárovi, ktorému ukradli mešec s úsporami)

Drotárske umelecké remeslo a nositelia jeho tradícií
V pojmoch "drotárstvo", "drotársky" sa skrýva prebohatá história jedného z pôvodne drobných, skromných podomových zamestnaní, ktoré sa v priebehu svojho vývoja stalo nezameniteľnou , nenahraditeľnou súčasťou mozaiky, tvoriacej obraz našej minulosti.
Meno tomuto zamestnaniu dal základný materiál, bez ktorého by sme si kedysi potulného slovenského drotára vôbec nevedeli predstaviť a ktorého takto, s kotúčom drôtu v ruke či krošni, stvárnili viacerí súdobí výtvarníci. Drôt sa stal pre podomového opravára riadu teda základným poznávacím atribútom. Známe vyvolávanie "misky, hrnce, drótovať!" nám starším ešte doznieva v pamäti a evokuje časy minulé, patriace nenávratne histórii. Z drôtu ako základného materiálu zhotovovali drotári neskôr stovky účelových predmetov denného používania, ale aj veci, ktoré nesú neklamnú pečať nielen remesla, no i umenia.
Možno práve pekná vec, ktorú človek vyhotovil z drôtu, vznikla z túžby nielen konať naučené, mnoho ráz opakované úkony, medzi ktoré patrilo opletanie, spevňovanie rozpadávajúcej sa či narušenej keramickej nádoby drôtom, ale aj z úsilia prekročiť hranice "obyčajnej" remeselnej práce a vojsť do sveta tvorenia vecí nových. Vytvoriť predmet, ktorý by mohol žiť svojím samostatným životom a slúžiť pritom iným, spraviť niečo pre potešenie sebe a pre radosť blízkym. Tak to robili napríklad i sklári, ktorí popri rutinnej práci vytvárali drobné sklené úžitkové predmety a figúrky bizarných, či nezvyklých tvarov. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že vznik prvého drôteného výrobku podmienili úplne prozaické okolnosti: núdza, potreba zarobiť si na živobytie zopár korún navyše a prostredníctvom toho, čo bolo poruke, teda drôtom.
Výrobky každodenného používania, ktoré drotári plietli a tvarovali z drôtu, už zrejme v 2. polovici 19. storočia majú - povedané dnešnou terminológiou - dokonalý dizajn, slúžia svojej funkcii a majú pritom ladný tvar. Ich ďalšou prednosťou je ľahkosť, ktorá vyplýva z materiálu aj z techniky spracovania drôtu.
Hoci v skutočne širokom sortimente drotárskej výroby sa nenachádzajú len výrobky z drôtu (drotári sa neuspokojovali s dosiahnutými výsledkami, ale hľadali stále nové spôsoby sebavyjadrenia v pracovnej činnosti), predsa len drôt zostal základným materiálom, prostredníctvom ktorého najšpecifickejšie vyjadrovali svoju zručnosť. Drôtom vedeli výrazne prejaviť zmysel pre sledovanie maximálne racionálneho tvaru predmetu, ktorý mal navyše hodnotu umelecko-remeselnej práce. Predmety, voľne pletené z drôtených materiálov a rôznej kvality, mali rôzne určenia. Zo samej techniky pletenia vyplýva, že funkcie drôtených výrobkov museli byť odlišné od výrobkov z "kompaktných" materiálov - hrnčiarskych, fajansových, sklených a podobne.
Ručne tvarovateľný drôt bol pre majstra tohto remesla jedinečným prostriedkom na vyjadrenie variantov tvaru, ale aj hravej ornamentálnosti. Najviac ju uplatnili drotári na predmetoch každodenného používania, ako boli napríklad rozmanité vešiaky na kuchynský riad, podložky pod hrnce a pod žehličky, rôzne košíky, misky a detské hračky. Osobitné vyjadrenie ich zmyslu pre estetiku predmetu môžeme sledovať na šparákoch do fajok, ktoré zvyčajne zhotovovali z kvalitného, hrubšieho mosadzného drôtu, dekoratívnym spracovaním hlavíc ich môžeme priradiť k ľudovým šperkom. Ornamentálnymi motívmi na predmetoch dennej potreby sú najmä symboly srdca, vytvorené z dvoch závitov, spracovaním príbuzné s ľudovou výšivkou, ďalej esovité závity, slučkovanie, spevňovanie okrajov a nosných častí výrobku točeným drôtikom, kruhovité, prípadne aj elipsovité zakončenia okrajov misiek a košíkov, rytmické striedanie pokojných horizontálnych častí výpletov s drobnými nuansami výzdoby - to všetko povyšuje inak skromný predmet do roviny nielen remesla, ale aj umenia. Týmito drôtenými výrobkami obohatili slovenskí drotári škálu ľudovoumeleckých, resp. umelecko-remeselných výrobkov o nový druh čisto domácej proveniencie, ktorý patrí medzi slovenské špecifiká a nemá u susedných národov obdobu.

Prevzaté z - http://www.krupanskicrpaci.sk/Krupanski_crpaci/Obsah/drotari.html