„Jedenásť rokov som hrával na husliach vo folklórnom súbore Kelčovan. Účinkovali sme aj na festivaloch, kde remeselníci predvádzali tradičné ľudové povolania. Obdivoval som ich, ale to, že sa stanem jedným z posledných slovenských drotárov, mi v tom čase veru nenapadlo,“ tvrdí Róbert Hozák.
Vyštudoval strojárstvo, no keďže na Kysuciach si nevedel nájsť robotu, po skončení strednej školy odišiel do Rakúska. Po štyroch rokoch sa vrátil domov a na stene sa zapozeral na odrôtované zrkadlo. Urobil ho jeho starý otec Alexander a Róbert si povedal, že z núdze vykročí v jeho drotárskych šľapajach. Nepomýlil si storočie?

Vyštudoval strojárstvo, no keďže na Kysuciach si nevedel nájsť robotu, po skončení strednej školy odišiel do Rakúska. Po štyroch rokoch sa vrátil domov a na stene sa zapozeral na odrôtované zrkadlo. Urobil ho jeho starý otec Alexander a Róbert si povedal, že z núdze vykročí v jeho drotárskych šľapajach. Nepomýlil si storočie?

Volali sa džarkovia
Róbertov prastarý otec Pavol Hozák pochádzal z Veľkého Rovného. Za drotára sa vyučil v devätnástom storočí, ešte ako chlapec.
Keď dospel a pomery v Uhorsku sa mu nepozdávali, odišiel hľadať šťastie do Ruska. Sám sa naučil päť rečí a v Kyjeve na dnešnej Ukrajine si založil dielňu.
V roku 1905 za ním prišla žena s tromi deťmi a rodina sa čoskoro presťahovala do Odesy. Manufaktúru si Kysučania postavili aj tu. Kým na hornatom Slovensku bolo drotárstvo doplnkovým zamestnaním, v šírej Rusi našli Hozákovci lepšie podmienky.
„Prastarý otec si tam založil výrobňu a zamestnával v nej asi dvadsať mužov.Niektorí pracovali v továrničke, iní s krošňou na pleciach vandrovali po Ukrajine, Rusku či po Besarábii. Drôtovali deravé hrnce a prespávali vždy u posledného gazdu, u ktorého sa zastavili. Volali sa džarkovia a všetci boli Slováci z Považia a Kysúc,“ pokračuje Róbert Hozák.

Dostával cárske medaily
V predrevolučnom Rusku sa Pavlovi Hozákovi darilo. Neplátal len hrnce. Vyrábal drôtené misky, podstavce pod žehličky, vešiaky na naberačky, ale aj pasce na myši, vtáčie klietky a samovary. Preslávil sa i opletaním keramiky.
„Fajansa mala kedysi veľkú hodnotu. Gazdinky ju nevyhadzovali, ani keď pukla. Počkali na drotára, ktorý džbán opravil a odrôtoval. Ak už neslúžil ako nádoba na mlieko či na vodu, odkladali doň varešky alebo sa stal kvetináčom,“ opisuje prácu svojich predkov Róbert Hozák.
Jeho prastarý otec Pavol nebol tuctový remeselník. Za šikovnosť dostával v Rusku cárske medaily. Prišla však prvá svetová vojna a Hozákovci sa už na území dnešnej Ukrajiny necítili v bezpečí. Pobrali sa na Slovensko, dlho však nevydržali ani tam. Priveľmi priľnuli k novej domovine.
„Vrátili sa do Odesy. Na rodovom majetku vo Veľkom Rovnom ostal len ich druhorodený syn Alexander. Bol to môj starý otec,“ opisuje Róbert Hozák.
Alexander sa na Kysuciach zdržal len chvíľu a kvôli drotárskej robote zamieril do Budapešti. Šťastie mu však neprialo. Akási panská slúžka ho považovala za tuláka a vyliala na neho vedro špinavej vody.
Bolo to vraj prvý a posledný raz, čo si Alexander Hozák pripevnil na chrbát krošňu. Na drotárčinu zanevrel.
V maďarskom Šoprone sa v roku 1919 zavesil na vlak s ruskými zajatcami a v krutej zime sa s nimi doviezol do Medzilaboriec. Kým si opäť sadol do vagóna mieriaceho k Čiernemu moru, štyri dni po Ukrajine putoval pešo.

Vrátil sa k predkom
Vojna všetko obrátila naruby. Ani Alexander Hozák už v Odese nenašiel niekdajšiu prosperitu, ale zomierajúcu matku a hroby troch súrodencov. Skonali od hladu a podvýživy, no jeho otec natoľko zrástol s novým prostredím, že do Veľkého Rovného sa vrátiť nemienil. So šiestimi deťmi ostal na Ukrajine, hoci drotársky raj sa tu s novými časmi vytratil a on sa až do smrti živil šitím vriec na obilie.
Vetva Pavla Hozáka vymrela, pri Čiernom mori ostali dodnes žiť už len vzdialení príbuzní Kysučanov. Na mieste, kde stála ich dielňa, je dnes sídlisko.
Ani Alexander sa k drotárčine nehrnul. Po sklamaní z Budapešti sa stal cestárom a k remeslu svojich predkov sa vrátil až na dôchodku, v socialistickom Československu.
„Zohnal si drôt, poohýbal ho a spravil ohrádku na kvetináče. Oživil svoju zručnosť a keď sa mu do pamäti postupne povracali všetky staré vzory, vlnovky, špirály či ornamenty, začal tvoriť,“ vraví Róbert Hozák, ktorý sa v dobe moderných technológií vrátil k povolaniu svojich predkov.
Dá sa tým vôbec uživiť? Tridsiatnik sa priznáva, že spočiatku sa trápil a žil z úspor po rakúskych brigádach. Nezohnal si správny materiál, nepoznal techniku, nemal mu kto poradiť.
„Kúpil som si drôt za štyritisíc korún, no zistil som, že je mäkký. Mám ho dodnes a pripomína mi, že som sa učil na vlastných chybách,“ dodáva. Prvé veci vraj boli presne také isté, ako vyrábal jeho pradedo Pavol na Ukrajine. Jednoduché, no účelné úžitkové predmety.

Strihá a krúti
Na stole, pri ktorom drotár pracuje, vidíme precízne spracované misky, košíky, vešiaky aj držiaky na obrúsky. Ako takýto skvost vzniká? Róbert tvrdí, že ako pavučina. Základom je zváračský drôt, ktorý drží kostru. Na ňu súka aj päť-šesť druhov drôtu rôznej hrúbky podobne, ako košikár pletie košík.
Používa však rôzne klieštiky, ktorými drôt strihá a krúti. Kým jeho pradedo hotový výrobok konzervoval handričkou napustenou v stolovom oleji, Róbertovi Hozákovi ich galvanicky upravuje firma.
„Robím cez týždeň. Niečo predám cez internet, no najradšej mám osobné kontakty, a tak svoje výrobky ponúkam po slovenských a moravských jarmokoch. Jednu väčšiu misku spracúvam aj tri-štyri dni, pýtam si za ňu dvadsaťpäť-tridsať eur. Niekto si myslí, že je to veľa, no ja nepredávam kusy drôtu, ale svoju prácu,“ tvrdí Róbert.
Hoci svoju prvú misku ponúkal tri mesiace, čoskoro ho navštívil Nemec, ktorý skúpil všetko, čo mal vyštudovaný strojár na sklade.
Kysučan vedel, že vykročil správnym smerom. Jeho výrobky dnes krášlia domácnosti nielen na Slovensku, ale aj v Kanade či v Amerike a sú dôkazom, že nielen informačné technológie nás dokážu uživiť.

Autor: Šarm/ Ján Dzúr
Prevzaté z: http://www.pluska.sk/regiony/stredne-slovensko/posledny-drotar-hozak-prvu-misku-som-predaval-tri-mesiace.html