Juraj Šerík z Čadce – dedič drotárskeho majstrovstva svojich predkov
Drôtené ruže
Kto by nepoznal čaro ruží? A ktorá žena by rada nedostávala ruže? Úplne len-tak, bezdôvodne. Jednoducho pre potešenie. Dá sa spočítať, v koľkých rozprávkach sa objavila? Šípová Ruženka? Či Trojruža? Ruža sa oddávna chápala ako symbol lásky a pôvabu mladosti, či pozornosti. Ruža je symbol spojený s láskou a priazňou.
V nedávnych dňoch sa mi do rúk dostala veľmi netradičná ruža. Mala som pocit, že ide o kvet z rozprávky. Nešlo o živý kvet, ale o ružu vyrobenú z drôtu. Uvedomila som si, že nič krajšie som už dávno nevidela. V striebornom či zlatom prevedení, no skrátka krása. Umelec Juraj Šerík sa tak vydal na vlastnú cestu a rozšíril drotársky sortiment o niečo nové, čo tu ešte nebolo. Neživý kvet a vy máte predsa nutkavý pocit, privoňať si k nemu. Čo si môže umelec viac želať, ako keď jeho dielo ľuďom vyrazí na pár sekúnd dych?
Drotárstvo prechádzalo vlastným osobitým vývinom, od remeselnej výroby cez rôzne opravárske a dekoračné práce až k umeleckej činnosti. Umeleckej výrobe sa začali venovať majitelia drotárskych dielní, ktorí si mohli dovoliť experimentovať a posúvať hranice drotárskeho remesla. Nachádzali svoj vlastný štýl práce s drôtom, vymýšľali si vlastné vzory. Najznámejším drotárom bol určite Jozef Holánik - Bakeľ z Dlhého Poľa, ktorého otec bol taktiež drotárom.
Od remeselnej výroby bežných výrobkov dospel k umeleckej výrobe z pozláteného a postriebreného drôtu. Vo svojej práci spájal vysokú zručnosť a zmysel pre precíznosť s osobitným estetickým cítením. Jeho inšpiráciou sa stal prútený košík, ktorý dokázal vyrobiť z drôtu, do ktorého vložil svoj rukopis ako nikto pred ním. Pozdvihol drotárske remeslo na umenie. V roku 1889 vytvoril manufaktúru - „Špeciálna slovenská výrobňa na drôtenú galantérno-košikársku výrobňu“, ktorá sa nachádzala na Twardovej ulici vo Varšave. Zaviedol sériovú výrobu (vtedy európsku novinku) detských drôtených hračiek – stolné súpravičky, postieľky, hojdacie kolísky. Jeho výrobky sa predávali v obchodných domoch v Rusku, Nemecku i Švajčiarsku. V roku 1911 na Priemyselnej medzinárodnej výstave v Ríme získal najvyššie ocenenie „Grand Prix“ so zlatou medailou a na medzinárodnej výstave v Rusku v rovnakom roku za umelecké výrobky bol odmenený taktiež zlatou medailou.
Svoje umenie chcel darovať niektorému z potomkov. Zo šiestich jeho synov prežil len syn Štefan, no drotárske remeslo „nezdedil“. Od roku 1934 začal do umeleckej činnosti zaúčať svojho zaťa Jakuba Šeríka z Dlhého Poľa. Vo svojej práci sa Jakub zameral hlavne na fajčiarske súpravy s podnosmi, popolníky a kazety. Jakub Šerík si svoje umenie taktiež nenechal pre seba, daroval ho svojmu vnukovi Jurajovi Šeríkovi, pretože drotárstvo sa dedí z generácie na generáciu.
Drotárskemu umeniu sa venuje od roku 2002. Spod jeho rúk vychádzajú krásne misy, vázy, šperkovnice, prstene, všetky podľa vzoru svojich predchodcov. So svojimi výrobkami sa zúčastňuje tradičných jarmokov na Kysuciach, ale i po celom Slovensku. Okrem tradičných váz a košíkov vyrába aj drotárske šperky – prstene, náramky. A samozrejme jeho novinka, ktorú som nazvala Šeríkova ruža.
Na záver by sa dali použiť slová Malého princa k ružiam z diela slávneho Exupéryho: „Ste krásne, ale ste prázdne. Nemožno pre vás zomrieť. Prirodzene, obyčajný okoloidúci by si myslel, že moja ruža sa vám podobá. Ale ona jediná je dôležitejšia ako vy všetky. Pretože ju som zhotovil, jej som sa venoval dlhé hodiny a jej som vdýchol život. Čas, ktorý som strácal pre moju ružu, robí moju ružu takou dôležitou...“
Dôležité je len jedno: človek by mal robiť to, čo vie, a keď do práce pridá srdca, stáva sa, že to končí práve takto. Na svet prichádzajú veci, ktoré by mali vidieť všetci, pretože sú jedinečné. Presne ako je to v tomto prípade. Keď obdarujete ženu takouto ružou, verte, že nikdy nezvädne a nestratí na svojej kráse.
Text a foto: Ľubica Podoláková - vyšlo v týždenníku KYSUCEč.5 4. februára 2009
