Na území severovýchodnej časti Považia a Kysúc vznikalo postupne, ako zdroj obživy najchudobnejších vrstiev poddaného obyvateľstva, vandrovné remeslo zamerané na podomové opravovanie kuchynského riadu, výrobu a predaj rôznych výrobkov z drôtu a neskôr i plechu - drotárstvo.
Počiatky tohto remesla siahajú až do polovice 18. storočia. Počas takmer 200 ročnej existencie prešlo aj drotárstvo viacerými vývojovými štádiami podmienenými postupným zdokonaľovaním pracovných postupov, prácou s kvalitnejším náradím a rozširovaním používaných materiálov, čo zákonite viedlo k obohateniu sortimentu ponúkaných výrobkov.

V časoch, keď drotárstvo dosahovalo zenitu poskytovalo obživu tisíckam rodín. Historické pramene uvádzajú, že drotárstvom sa v roku 1898 živilo viac ako 10 000 drotárov. Títo remeselníci - drotári - pochádzali z 80-tich (podľa Encyklopédie Slovenska, diel II., rok vydania 1977 až zo 150-tich) obcí v severovýchodnej časti Trenčianskej stolice. Z územia, ktorému sa zvyklo hovoriť D R O T Á R I A..
Drotárstvo bolo a zostalo unikátnym remeslom reprezentujúcim túto časť Slovenska, pretože na rozdiel od iných remesiel (olejkári, šafraníciu) sa ním v celej jeho histórii zaoberali (okrem krátkej doby a v nie tak veľkom počte aj obyvatelia desiatich obcí Zamaguria) iba obyvatelia tohto regiónu.
Drotári na svojich cestách za obživou prechodili najmä v 2. polovici 19. storočia a v období do 1. svetovej vojny, nielen celú Európu, ale zavítali na každý obývaný kontinent našej planéty. Niektorí z nich sa z ciest už nikdy nevrátili, mnohí iné vzdialené kraje zamenili za svoju domovinu, ale väčšina sa ich predsa len vracala do rodného kraja, k rodinám a tak bolo možné aj to, že tí najschopnejší, ktorí sa dokázali naučiť reči, prispôsobiť sa životu v cudzích krajinách, zorientovať sa v svete podnikania, predvídať vývoj, nebáť sa rizika, ale aj s vierou vo svoje schopnosti sa z hauzírov a drotárov postupne dopracovali až na „posty“ gazdov a stali sa na prelome 19. a 20. storočia významnými podnikateľmi v krajinách, ktoré aj v dnešnej dobe môžu mnohým z nás pripadať veľmi vzdialené a exotické. Pre ilustráciu uvedieme len niektorých najznámejších:
Jozef Mičieta z Veľkého Rovného v St. Gallene, Pavel Bančák z Veľkého Rovného v Budapešti, Martin Rybárik z Dlhého Poľa v Timisoari, Pavel Žilinčár a Imrich Sako z Veľkého Rovného vo Wroclavi, Jozef Holánik - Bakeľ z Dlhého Poľa vo Varšave, Štefan Hunčík a Jozef Krutošík z Vysokej nad Kysucou v Moskve, Jozef Tabačík a Pavol Korňan z Veľkého Rovného v Tbilissi, Imrich Dotčár z Vysokej nad Kysucou v Samare, Juraj Drdúl - Lepiš z Veľkého Rovného vo Philadelphii, Štefan Rudinský z Turzovky v Petrohrade.
V New Yorku bolo vyše 20 dielní. Kotalógy výrobkov jednotlivých dielní obsahovali množstvo položiek ponúkaného tovaru a výrobkov, napr. katalóg vydaný Štefanom Hunčíkom v Moskve mal viac ako 500 strán. Tí najvýznamnejší si však najlepšiu reklamu robili vlastnými výrobkami, ktoré vystavovali na rôznych svetových výstavách a mohli sa pochváliť najvyššími oceneniami, napr. Jozef Beloň - 2 zlaté, 3 strieborné medaily a takmer 20 diplomov, Jozef Holánik - Bakeľ - zlatá medaila z Výstavy v Rostove na Done v roku 1911, zlatá medaila s veľkou cenou v Ríme 1911, zlatá medaula z výstavy v Nitre v roku 1933, Štefan Hunčík - zlatá medaila z Výstavy v Londýne v roku 1903.
Pozývame Vás do Drotárie, kraja, ktorý sa od dôb zákonitého zániku tohto remesla veľmi zmenil. Ale drotárstvo tu aj naďalej pretrváva (aj keď už len ojedinele) v spomienkach na zážitky tých, ktorým toto remeslo poskytovalo obživu, v budovách a iných stavbách, ktoré nechali postaviť drotári, vo výrobkoch, ktoré sa po nich zachovali a napokon aj vo výrobkoch novodobých drotárov - umelcov, ktorí sa toto už takmer zabudnuté remeslo snažia predstaviť aj nám a zároveň zachovať aj pre budúcnosť.